nasmerovali na hutnícku priemyslovku (bola to jediná stredná škola pre "skrachované kádre"). Osud a láska k umeniu však napokon urobili svoje a Tomáš Plaszky si cestu k bábkarine predsa len našiel. Začínal v košickom Bábkovom divadle a neskôr si založil vlastné Divadlo v kufri. Za tridsaťjeden rokov existencie videli jeho predstavenia diváci v Dánsku, Francúzsku, Mexiku, Nemecku, Poľsku, či Švédsku. A hoci po svete žne tento bábkar, klaun a kúzelník jeden úspech za druhým, doma, v Košiciach, ho tak často nevídať. Jeho umenie si však nedávno vychutnalo publikum na festivale Miniteatro 2006 v českom Havířove. Odtiaľ sa T. Plaszky vrátil ovenčený hneď dvoma cenami - Cenou občianskeho združenia Werichovci a cenou za najlepší mužský herecký výkon. Krajší darček si k šesťdesiatinám vari ani želať nemohol.

Z Čiech ste sa nedávno vrátili s dvomi cenami...

- A tretia mi ušla len o vlások. Festival mal totiž aj detskú porotu, ktorá sa nevedela rozhodnúť medzi dvoma predstaveniami. Keď prišla jej predsedkyňa vyhlasovať výsledky, povedala, že ak by to záviselo od nej, získalo by ocenenie predstavenie Divadla v kufri. Potešilo ma to. Rovnako ako ceny, ktoré som dostal. Vôbec som s nimi nerátal.

Minulý rok malo tridsiatiny vaše divadlo, tento rok ste vy oslávili šesťdesiatiny. Spomenuli si na to v Maďarsku, v Rakovej... Doma ani zmienka. Zrejme stále platí, že doma nikto nie je prorokom...

- To platí dokonale. Hoci som Košice preslávil takmer po celom svete, z magistrátu z oddelenia kultúry si nespomenul nikto. Asi som tam mal ísť, zaklopať a povedať, mám toľko rokov, takéto výročie. Ale to nie je môj štýl.

Nie je demotivujúce, že si na vás spomenú v Ománe a tu nikto?

- Je to smiešne, ale nie demotivujúce. Mojím najväčším ocenením je obecenstvo, pre ktoré hrám. A či si niekto tam hore spomenie, to mi je jedno. Trošku ma mrzí, že pre Košičanov hrám málo. Keby som mal vlastnú scénu, bolo by to ideálne. Hral by som pravidelne, pozýval by som hosťovať ďalšie súbory a naučil by som tam ľudí chodiť. No scénu nemám, a tak musím čakať, kým ma niekto pozve. Ja sa nikomu neponúkam. Nedokážem to, asi som zlý "manažér"... Beriem to tak, že kto chce, ten si ma nájde.

Prečo ste sa svojho času vôbec rozhodli pre bábkoherectvo?

- To som sa, žiaľ, rozhodol ešte ako dieťa.

Prečo žiaľ?

- Niekedy hovorím žiaľ, pretože človek mohol dosiahnúť aj viac. Keby som sa bol presadzoval v inom odbore...

Ako hutník?

- Aj ako hutník. Ťažko povedať, kde by som dnes ako hutník bol. Ale platovo určite ďaleko vyššie. Ľudia majú tendenciu myslieť si, že každý herec je milionár. Ale to platí len na niektorých ľudí, ktorí sú stále na obrazovke. Ostatní veľmi nedostávajú šancu. Nuž ale, taký je život.

Z čoho teda žijete?

- Z lásky k umeniu. (Smiech) A robím aj predsedu spoločenstva, z čoho sú tiež nejaké drobné. Musím sa snažiť. Odvody totiž platiť treba, či príjem mám, alebo nie. A rovnako aj nájomné za priestory, kde mám uložené svoje veci. V byte to už bolo neudržateľné. Práve rozmýšľam, že by som to mal pomaly začať triediť a vyraďovať.

Pretože?

- Už je najvyšší čas odísť do penzie alebo sa nechať na javisku odstreliť. (Smiech)

Naozaj uvažujete o dôchodku?

- Už by sa patrilo aj oddychovať.

Mali by ste komu svoje divadlo odovzdať?

- Zatiaľ nie. Moje deti to nerobia. Budem to teda musieť ešte potiahnúť a potom uvidím, či to nebude robiť niektorý z mojich vnukov. No bol by som radšej, keby mali nejaké normálne zamestnanie...

... kariéru a peniaze?

- Peniaze nie sú priorita. Ale neviem, či je toto povolanie pre každého. Na to sa musí človek narodiť.

Vy ste sa tak narodili?

- Asi áno. Chytilo ma to už v detstve, keď som videl prvé bábkové divadlo. Bolo to začiatkom päťdesiatych rokov v Banskej Bystrici. Tam som videl prvé marionety. Potom nás z Bystrice vyhostili do maličkej dedinky Rimavská Seč, kde jedinou atrakciou a spestrením všedných dní boli kočovní herci. Keď prišiel cirkus, bol to obrovský zážitok. Ako prvý som pomáhal stavať šapitó a nesmierne som si prial stať sa cirkusantom. Potom som sa stretol s pánom Collinim, čo bol v päťdesiatych rokoch najväčší kúzelník na Slovensku. Ako prvý robil čierne divadlo. Tak si ma obľúbil, že vždy, keď hosťoval v okolí Rimavskej Seče, chodil som za ním a učil ma kúzliť.

Takže ste sa divadlu upísali už v detstve?

- Pamätám si, že najväčší zážitok bol, keď do Rimavskej Seče prišlo kočovné divadlo. Bola to rodina Dubských, ktorých bábky sú vystavené v múzeu v Michalovciach. Keď som sa dostal do ich maringotky, akoby som sa dostal do rozprávkového sveta. Dovolili mi siahnuť si na bábky, hrať s nimi. Bol to pre mňa ohromný zážitok. Zrejme tam som tak pričuchol k divadlu. Pamätám si, že som potom dostal strašný výprask, pretože som prišiel domov a na drevárni som vypílil veľký otvor. Urobil som si bábkové divadlo tak, ako bolo na maringotke. Vysunuli sa tam boky a scéna bola hotová. Tak vzniklo vlastne moje prvé divadielko v drevárni.

Mali ste aj obecenstvo?

- Pravidelne som hrával pre dedinu. Zapájal som aj ostatné deti z dediny, mal som zvieratá - psa, skroteného holuba, jastraba. A vyberali sme aj symbolické vstupné.

Čo ste z neho kupovali?

- Keď sa niečo nazbieralo, šla mama do okresného mesta a kúpila mi bábky do divadielka.

Ešte ste si ich nevyrábali sám?

- Už som aj vyrábal. Ale keď na to bolo, tak sme aj kupovali.

Kto vás naučil vyrábať bábky?

- Odkukal som to. Doma sme mali divadielko, čo otec vyrobil bratovi. Podľa toho som začal vyrábať aj ja. A keď som zistil, ako sa robia kašírované, vyrobil som aj maňušky.

Zručnosť ste teda zdedili po otcovi?

- Pravdepodobne áno. No z maminej strany sme mali v rodine maliara, tak aj tam sa čosi nalepilo. A otec bol neuveriteľne šikovný, aj čo sa týka ručných prác. Vedel dokonale vyšívať.

Veď vy tiež...

- Áno, naučil som sa to, len to nepraktizujem. Ale kedysi som vyšíval. Vyšil som obrus, vankúš... A využil som to aj pri výrobe bábok.

Čo povedal otec na vašu lásku k divadlu?

- Bol veľmi proti. Nechcel ani počuť, že bude mať v rodine komedianta. Chcel mať zo mňa inžiniera. Lenže kvôli pôvodu som nemohol ísť na školu. Jediná priemyslovka, kam ma "kádrováci" pustili, bola hutnícka v Tisovci. Vtipné bolo, že potom sa nejakým zázrakom na môj pôvod pozabudlo a ja som si zo žartu dal prihlášku na vysokú školu hutnícku. Prijali ma. Ale po dvoch rokoch im došlo, akého omylu sa dopustili a nenápadne ma odtiaľ "vyliali". No neľutujem, že som tú školu nedokončil.

Technike ste sa však v praxi niekoľko rokov venovali.

- Po výške som robil v železiarňach, v plynárni, v stavebnom podniku. Vyskúšal som niekoľko povolaní. Potom sa mi dostal do rúk inzerát, že v bábkovom divadle hľadajú technológa bábok a javiskového majstra. Opäť som zacítil vôňu divadelných dosiek, a to mi nedalo. Všetci mi vraveli, že som blázon. V stavebnom podniku som totiž zarábal 2400 korún, čo bol v 70. rokoch výborný plat. A v divadle som klesol o tisícku nižšie.

Čo na to povedala manželka?

- Nič. Brala to, že to tak má byť. Že je to môj sen a ona to musí vydržať.

"Nežiarlila" niekedy na bábky? Súkromné divadlo zaberá množstvo času.

- Nie. Ale tým pádom si sama "odskákala" výchovu detí. Ja som sa totiž venoval aj amatérskym súborom, režíroval som, chodieval na zahraničné zájazdy. Keď deti odrástli, začali sme na ne chodiť spolu. Manželku totiž nečakane po tridsiatich rokoch prepustili z práce. Tak mi začala pomáhať. Bábkarine dokonca prišla na chuť. Začala si s bábkami skúšať a neskôr som ju dokonca v jednej hre aj využil.

Užili ste si popri divadle aj bohémsky život?

- Nie. Som rodinný typ. Na festivaloch sme s kolegami podebatili, ale aby som hodiny vysedával v kaviarňach a "filozofoval", to nie. No tým mi zas na druhej strane chýbali kontakty na predaj predstavení.

Je pre vás bábkarina povolaním alebo poslaním?

- Myslím, že skôr zábavou, koníčkom, naplnením vlastných snov. Zrejme preto to robím doteraz. Svojím spôsobom sa totiž hrám a nikto ma do ničoho nenúti. Neznášam, ak niečo musím.

K päťdesiatke ste si darovali bungee jumping. Čo si vymyslíte k šesťdesiatke?

- Tento rok som ešte nevyviedol žiadnu blbosť. (Smiech) Od nebohého zaťka som mal sľúbený skok z lietadla, no žiaľ, už sa toho nedožil. Láka ma opäť bungee, ale pri príležitosti môjho jubilea uvažujem aj nad inými hlúposťami. Napríklad chcem urobiť na chalupe, ktorú mám na strednom Slovensku, festival. Nultý ročník sme odštartovali pred dvoma rokmi a oslovil som už nejakých kolegov. Okrem toho som zamýšľal urobiť tam Grüntallské kniežatstvo. Keď už tu máme rôzne kráľovstvá (Valašské...), tak si ja urobím kniežatstvo a tam raz budem chovať pštrosy.

Ste za každú srandu?

- Vyskúšať treba všetko.

Treba si život spestriť?

- Spestriť, sťažiť i skomplikovať.

Čím ste si ho najviac skomplikovali vy?

- Začal som ako predseda spoločenstva so zatepľovaním bloku. Stálo ma to dva roky života, vtedy som sa mohol minimálne venovať bábkarine. Odbabral som si kvôli tomu aj Omán. To ľutujem najviac. A keď ma navyše napokon zavolali podpisovať zmluvu až v čase, keď som už mohol byť z Ománu doma, bolo to pre mňa najväčšie zaucho.

A čo bolo najväčšie zaucho od života?

- Keď mi odišli najbližší. Inak si myslím, že život beží tak, ako by mal.

Ako sa vysporiadavate so stratami?

- Ťažko. Prežívam to veľmi dlho.

Pomáha vám bábkoherectvo aspoň na chvíľu úniknúť?

- Dá sa povedať, že áno. Keď mi zomrela mama, šiel som hrať predstavenie, ktoré sa už nedalo zrušiť. Celou cestou tam mi padali slzy ako hrachy, no keď som vyšiel na javisko, svetský svet sa pre mňa skončil. To isté bolo, keď mi zomrel zaťko... Keď si na to spomeniem, ešte stále mi neuveriteľne chýba. Pomáham si divadlom. Ale aj vnukmi, ktorým sa venujem. V nich vidím zmysel. Že je stále prečo žiť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.