XXXIV.
Medzi nami je veľa nenápadných, o to viac užitočných pomocníkov, drobných vynálezov a vecí. Ich význam si častokrát ani neuvedomujeme, hoci sú používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Pôvod zámky nie je celkom známy. V Mezopotámii poznali niekedy v 3. tisícročí pred n. l. zámok západkový až s 8 západkami. V starom Egypte zhruba v tom istom čase poznali popri západkovom i zámok zástrčkový s jazykom ovládaným povrázkom. Strážil zvnútra neprístupné sýpky a svätyne. Akýsi primitívny zámok poznali už starí Gréci, niekedy v 8. storočí pred n. l., pretože v Homérovej Odyssei je reč o šikovne zahnutom kľúči z kovu. Podľa inej epizódy z toho istého eposu sa dozvedáme, že Penelope čakajúc na mužov návrat spod Tróje opatrovala kľúč od rodinného pokladu. Samotný kľúč strážiaci poklad bol celý z bronzu a slonoviny. Toľko literárne legendy. Kľúč sa však s najväčšou pravdepodobnosťou v starom Grécku na prelome 5-6. storočia pred n. l. používal dosť často, ako o tom svedčia vykopávky v Thébach, situované do približne toho istého obdobia. Vynálezcom kľúča bol vraj v 6. storočí pred n. l. Grék Theodoros z ostrova Samos v Egejskom mori. Vtedy sa už na Peloponézskom ostrove používali prvé, pomerne jednoduché mechanické zámky. Starí Rimania, ako to už býva v Antike dobrým zvykom, nadväzovali na Grékov vzápätí. Najprv používali podobne ako v Mezopotámii zámky západkové a zástrčkové, lepšie povedané široké zasúvacie klady a haspry. V dobe nebývalej výstavby za vlády cisárov sa začínali v Ríme používať aj jemnejšie zámky pružinové, umiestňované na brány honosných budov boháčov. V Ríme sa ako jedny z prvých, začiatkom nášho letopočtu, začínali používať tiež zámky visiace.
V neskorších obdobiach nadobúdali zámky a kľúče rozličnú podobu a funkciu, Boli symbolom mesta, neraz kráľovstva. Hádam najviac si ich cenili v stredoveku v maličkom štáte Andorra, ležiacom na pomedzí Francúzska a Španielska, kde kľúč od domových brán bol dlhý až pol metra a niekedy aj viac. Slúžil nielen na zamkýnanie, ale tiež na poháňanie početných stád dobytka z paše na pašu. V Andorre to bola občas i zbraň v čestných súbojoch. Problémy urazenej cti sa veľakrát skončili masívnym železným kľúčom zaseknutým hlboko v hlave hanobiteľa. Kovové zámky a kľúče tak obľúbené v Andorre sa postupne vyrábali aj v iných mestách Európy. Od 15. storočia sa už robili pomerne zložité, so špirálou i visiace. Boli pekne zdobené, ale nie veľmi spoľahlivé. Najprv ich vykopávali kováči a iba neskôr samostatne pracujúci zámočníci, ktorí boli zároveň aj hodinári alebo puškári.
Popri kľúčoch vo veľkom používaných v európskych mestách od sklonku 15. storočia sa dostali do povedomia najmä medzi zámožnejšou vrstvou obyvateľstva. Najstarší zámok tohto druhu je známy z technického obrázkového rukopisu talianskeho mechanika J. Fontana z roku 1420. Podľa popisu sa skladal zo série vedľa seba usporiadaných kotúčikov, kde každý mal písmenká na obvode. Natáčaním kotúčikov popri sebe sa dali vytvoriť rôzne šifry. Na základe známeho hesla sa mohol potom zámok spätným otáčaním otvoriť. Podobný zámok zostrojil roku 1778 francúzsky opát Boissier. Umožňoval vraj až 49 mil. kombinácií. Kombinačné zámky našli veľmi rýchle uplatnenie v súkromných dobre utajených schránkach a pri neskorších trezoroch.
Bežné domácnosti, úrady a domy sa však naďalej uzatvárali mechanickou zámkou na kľúč. Bolo to výhodnejšie ako zložité vyhľadávanie hesla na pomerne drahom kombinačnom systéme. Kvôli rozšírenosti sa zámky a kľúče zmenšovali. Horšie to už vyzeralo so spoľahlivosťou. Vtedajšie mechanické zámky sa dali poľahky tvoriť zahnutým klincom. Zlodejské remeslo bolo v mestách v 17. a 18. storočí na vrchole rozkvetu. Situácia si vyžadovalo zlepšenie ochrany súkromného majetku a tým aj mechanického zámku. Vznikli zámky patentné. Prvý patentný zámok zostrojil roku 1778 anglický mechanik Barron. Roku 1784 Joseph Bramah, vynálezca vodovodného kohútika a splachovacieho záchoda, Barronov patent vylepšil a upravil ho na kľúč umožňujúci dva milióny rôznych kombinácií, kým sa našiel správny tvar. Bramah si bol bezpečnosťou zámku natoľko istý, že ho vyvesil za oknom svojej dielne s oznámením: "Ktokoľvek dokáže urobiť nástroj k otvoreniu tohto zámku, dostane odmenu dvesto guineí, akonáhle zámku otvorí". Nejeden podnikavec skúšal šťastie. Akýsi Russell sa s ním hral celý týždeň a napokon ho nechal. Až po 60-tich rokoch, roku 1851 získal odmenu americký mechanik A. C. Hobbes. Stálo ho to 16 dní trápenia, z ktorých mu 51 hodín trvalo, kým zámok otvoril. Ostatný čas len špekuloval, ako kombináciu systému odhalil. Bramahove zámky sa už medzitým vo veľkom vyrábali, vďaka sústruhu jeho bývalého zamestnanca H. Maudslaya z roku 1800 umožňujúcemu presné opracovanie predmetov vo všetkých polohách, vrátane vŕtania a rezania závitov. Zlodeji mohli nanajvýš začať znova používať pílniky a hasák. Definitívnu bodku za vetou dal roku 1848 americký mechanik L. Yale, keď zostrojil známy patentný zámok valcový. Pod značkou FAB strážia domácnosti aj v 21. storočí.
Podľa zdrojov * spracoval Štefan LAZORIŠÁK
* L. Švihran: Nenápadní spoločníci, A. Hoch: Vynálezy, ktoré zmenili svet, Slovníček dejín techniky
Autor: Š. Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
