sporu, že kto nesie vlastne na koalícii Smer-SNS-HZDS najväčšiu vinu. Problém je mnohorozmerný, nemal by však pôsobiť ako zámienka, ktorá rozoštváva novú opozíciu. Presne o to sa pokúsil včera expremiér Dzurinda.
Vyhlásenie predsedu SDKÚ, že jeho úsilie vytvoriť "do poslednej chvíle" alternatívu Ficovi, bolo zmarené "neschopnosťou KDH zaujať akýkoľvek postoj", je zavádzajúce a dosť neuveriteľné. Predstava, že keby Hrušovský prikývol na vzorec SDKÚ-SMK-HZDS s tichou podporou KDH v situácii, keď už bola ohlásená koalícia Smer-SNS-HZDS, tak dnes alebo zajtra či v auguste máme inú vládu, je, mierne povedané, ako zo sna. U Mečiara sa dá predpokladať kadečo neprekvapí skoro nič ale to, že by v nedeľu neprišiel na podpis koaličnej zmluvy s Ficom a miesto toho dal vyhlásenie, že rokuje s Dzurindom, tak to je nepríčetnosť. To je úplná hlúposť, keďže Mečiar by musel dostať garancie, že taká koalícia skutočne vznikne. A tie nemohli byť k dispozícii, ešte aj keby existoval predbežný politický súhlas KDH, že akceptuje HZDS. A bez pevných záruk by Mečiar mohol spadnúť medzi dve stoličky nezabúdajme, že variant Smer-SMK-KDH mal Fico v tej chvíli už politicky odmávaný zo všetkých strán. Predsedu HZDS by predsa muselo napadnúť na prvom mieste, že môže ísť o fintu KDH: Najprv rozbijú Smer-SNS-HZDS, potom Dzurindovu koalíciu a fakticky si vynútia Smer-SMK-KDH za ďaleko lepších podmienok pre seba, ako v prípade, že by museli pristúpiť na túto koalíciu z prvej rany.
Jednoducho a jasne: Od momentu, keď sa Fico dohodol s Mečiarom (a Slotom), zhasli všetky iné alternatívy. A z tempa koaličných rokovaní, ktoré bolo rekordné, vieme, že základnú politickú dohodu museli uzavrieť už týždeň pred stredou 28.-ho, keď Fico oznámil, že vládnuť chce vo formáte Smer-SNS-HZDS. Dzurinda teda len dúcha do bublifuku už i tak rozjatrených vášní. Zbytočne na čo je to dobré?
Navážať sa do Dzurindu po morálnej linke, že akceptuje HZDS, nie je správne. Existujú vysoké princípy. Napríklad, nikdy sa nezapliesť s politikmi stigmatizovanými podozrením, že vykonávali moc kriminálnymi metódami, resp. kriminálne metódy kryli dokonca vlastnoručnými amnestiami. To hovorí KDH a majú pravdu. Vysoký princíp je však aj záväzok, že politik zastupuje svojich voličov, ktorých najvyšším záujmom je, aby im nejaký Fico neničil životy. Taký je postoj SDKÚ: záujem voličov, hoci eticky možno neakceptovateľný, je nadradený nášmu presvedčeniu (nota bene ak presvedčenie iba simulujú). A dá sa obhájiť tiež.
To, čo SDKÚ obhájiť nedokáže, je dlhodobá politická stratégia, ktorá ich doviedla do dnešnej opozície. Roky smeroval Dzurinda de facto k politickej legitimizácii HZDS. Mimo "prvej pomoci", ktorú občas potreboval v bývalom parlamente (Kolesár, Džupa??), sledoval predovšetkým rozšírenie akčného rádia po voľbách. K tejto stratégii, ktorá sa - nie neopodstatnene pred voľbami - vnímala ako nemorálna, však bola úplne nekompatibilná konfrontačná línia voči KDH. Na výhradu svedomia môžeme mať doživotne rozdielne názory. Ale spôsob, akým s touto kauzou Dzurinda naložil, mu nesmierne skomplikoval, resp. znemožnil scenáre, ktoré naštartoval ústretovosťou k HZDS. Aký význam a logiku malo približovanie k HZDS, keď zároveň poskytol KDH všetky argumenty, aby oživili voči nemu všetky negatívne emócie a pocity krivdy, prežívajúce z čias, keď s ním zápasili o podstatu KDH?
Koalícia SDKÚ-SMK-HZDS s podporou KDH (bez zastúpenia vo vláde) sa dala zariadiť možno okamžite po voľbách. Keby, keby... Keby KDH nebolo vopred odhodlané neumožniť Dzurindovi tretiu periódu v žiadnej inej situácii okrem takej utópie, že by SDKÚ-KDH-SMK mali nadpolovičnú väčšinu a SDKÚ by bolo v trojke evidentne najsilnejšie. Keby sa Dzurinda správal ako premiér a predseda SDKÚ korektne, keby nevytvoril v istej fáze mocenský dvojblok s Pavlom Ruskom, KDH by na nejakú formu "spolupráce" s HZDS dostal. Kto neverí, nech si pozrie návrh povolebného usporiadania z dielne KDH z novembra 2001. Tam, čierne na bielom, stojí, že KDH nielenže pripúšťa, ale PREFERUJE, menšinové vládnutie bloku pravice, istenej opozičnou zmluvou či so Smerom, či s HZDS, nerozhoduje. Táto, tzv. tolerančná zmluva, je jasným dôkazom, že dôvod, pre ktorý KDH vyšpičkovalo svoj odpor k Mečiarovi, sa volá Mikuláš Dzurinda.
Predovšetkým ale platí, že formát vládnutia, ktorý propaguje expremiér, nie je reálna voľba. HZDS je demoralizovaná a deklasovaná strana s chorým a nevypočítateľným vodcom. Uzavrieť s nimi pakt na 4 roky, disponujúci väčšinou 5 hlasov, pričom kedykoľvek môžu ujsť k Ficovi a vytvoriť alternatívnu koalíciu, je politický anarchizmus. Tento technický problém by vyskočil v prvom momente, čo by sa tento "variant" začal zvažovať. Debata o SDKÚ-SMK-HZDS (KDH) je skrátka pomýlená a zavádzajúca od začiatku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
