veď svedčia o tom ak nie archeologické nálezy, tak ich názvy, ktoré sú väčšinou staroslovanského pôvodu. Stalo sa dobrým zvykom, že obce pátrajú po tom, kde sú ich korene, ako sa vyvíjali, čím sa v nich ľudia zaoberali, majú svoje erby aj publikácie. Jednou z nich je aj Ložín v Michalovskom okrese, kam sa dostanete, ak odbočíte z hlavnej cesty v Trhovišti smerom na Bánovce nad Ondavou.
Ložín, v donačnej listine Karola Róberta z roku 1322 ako Lazon (v katastrálnych mapách Lazoni, v iných listinách Lazyn) aj v prvej písomnej zmienke z roku 1227 je tiež uvedený ako Lazon. Takmer 780 ročný Ložín (v roku 2007 bude mať toto okrúhle jubileum) bol už pred rokom 1332 farnosťou, v roku 1349 sa uvádza ako Malý a Veľký Ložín - až do roku 1590, kedy sa Malý Ložín spomína ako pusta.
V erbe má listy viniča a strapca hrozna, čo nasvedčuje o staroslovanskom pôvode jeho názvu - loza bolo pomenovanie viniča. Iný názor sa prikláňa k slovu "ložini", ktorým označovali tamojší obyvatelia vrbinu. Po viniči ani vrbine niet ani stopy, dubové a lužné lesy, z ktorých sú len malé zvyšky, sa zachovali iba v názvoch "U dubikoch", "Oľchov", "Stará chrasť". Šíra rovina s úrodnou pôdou. Najvyšší bod v obci má 118 metrov nad morom, najnižšia preliačina má nadmorskú výšku sto metrov. Kedysi tu bol les, ten podľa povesti v prostriedku vyklčovali osadníci, keď opustili Kamen, kde dovtedy žili a tu založili novú osadu. Možno podľa nej sa zachoval názov miestnej časti Nový valal aj chotárne pomenovanie Na Kameňu. Ďalšia povesť sa viaže k studničke s liečivou vodou, na očné choroby, vyhľadávanou ľuďmi aj zo vzdialenejšieho okolia. Spomínajú ju vyše deväťdesiatroční pamätníci. Vraj z vďačnosti do nej hádzali mince, aj zlaté, ktoré sa nikdy nikomu nepodarilo vybrať, hoci sa leskli na dne.
Obec patrila viacerým zemianskym rodom. Na predstaviteľov rodu Monakyovcov, dvoch bratov, ktorí sa vyznamenali v bojoch proti Turkom, zostala pamiatka v podobe epitafov zo 16. storočia v rímsko-katolíckom kostole, pôvodne gotickom zo 14. storočia, zbarokizovanom v 15. storočí, s neogotickými úpravami v 18. storočí. Ložín bol v zemepánskom vlastníctve Izépyovcov, Cseleyovcov, Szirmayovcov a Andrásyovcov (mali tam majetky až do roku 1927). O zemepánovi Szirmayovi a jeho sympatiách k Francúzskej revolúcii, ktorej myšlienky šíril medzi svojimi poddanými v Ložíne, je písomný údaj asesora Zemplínskej stolice z roku 1794. Ten obviňoval Pavla Szirmaya z vyzývania Ložínčanov k odporu voči právnemu poriadku na základe rovnosti všetkých ľudí, vrátane kráľa.
Historické údaje o Ložine sú na troch stranách útlej publikácie ešte k 770. výročiu prvej písomnej zmienky. Čo je menej obvyklé, ba u malých obcí úplne nezvyčajné, je kniha ktorá nie je prierezom histórie obce, ktorá nebýva obľúbenou četbou jej obyvateľov, aj rodákov s chválenkárskymi kapitolami o vybudovaní infraštruktúry. O čom inom by sa dalo o zastrčenej obci písať? Že sa dá písať a o všeličom, o udalostiach, príbehoch ľudí, zvykoch, bežnom živote na gazdovstve, o múdrom koňovi, stratenom starostovi, dokazuje knižka "Pripovidki z Ložina". Jej autor, rodák z Ložina RNDr. Štefan Varkonda CSc., v 34 krátkych prózach, ako píše v predhovore knižky: "Rozhodol som sa odkliať mnohé udalosti môjho rodiska, zakliate do názvov, porekadiel, pesničiek, zvykov... Naše korene sú pevne zapustené do dávnych čias, do ktorých sa dá, i keď len hmlisto nazrieť práve cez starodávne príbehy. Nemyslím si, že by som svojimi pripovidkami urobil dieru do sveta. Postačí mi, ak zaujmú mojich rodákov a čo-to povedia o tomto kúte Slovenska aj inému čitateľovi." Knižka má okrem historických údajov aj ukážku ložínskeho dialektu, a slovník výrazov, ktoré sú v pripovidkach. "Franciška" si môžete prečítať:
Franciška
"Poslední Monakyovci po meči - bratia Peter a Michal odišli tam, odkiaľ niet návratu. Povestní turkobijci zomreli v najlepších rokoch. Stalo sa to niekedy v polovici 16. storočia. Posledná z toho rodu - Petrova dcéra Anna osirela a zostala sama. Stala sa tak v tých časoch najbohatšou a najobletovanejšou nevestou na Zemplíne. nakoniec ju získal jeden z Andrášiovcov - Matej. Andrášiho potomci - páni z Krásnej Hôrky sa radi zdržiavali v Rakúsku najmä v Grazi, ale často chodievali pookriať aj do svojho ložínskeho sídla. Panenská príroda, bohatstvo zvere, nádherné lužné lesy to všetko nemalo inde páru. Nebolo tomu ináč ani o pár storočí neskôr, keď pánmi Krásnej Hôrky boli Dionýz Andráši a jeho manželka Františka Hablawetzová - viedenská herečka českého pôvodu.
Počas jednej z takýchto návštev v ložínskom kaštieli uprostred horúceho leta sa panstvo vracalo z kúpačky na Ondave. Kôň pod jednou z dám prestal poslúchať. Muchy doň dobiedzali až sa splašil a jazdkyňa padla na prašnú cestu. Nevstávala hneď, len zastonala. Mladá valalčanka obťažená jarmom s dvoma dubovými vedrami vody neváhala, v chvate zložila vedrá a pomáhala panej z prachu. Šatku namočila do vedra, pretrela jej spánky a zápästia tak ako to zvykli valalčania robiť ak niekto upadol do mdlôb. Načrela vodu do dlane a podala jej k ústam. pani sa prebrala, s pomocou dievčiny povstala a poďakovala sa. pochopila, čo pre ňu dievčina urobila a že prišla o časť zďaleka a ťažko donesenej vody. Toho suchého a horúceho leta museli Ložínčania za vodou až na Stočok alebo na Dolné studne a to nebolo vôbec blízko. Bohatší dovážali vodu v sudoch na voze ale chudobnejší len pešo s ťažkými vedrami.
Pani ešte raz poďakovala a prisľúbila dievčine, že dá na tomto mieste vyhĺbiť takú studňu z ktorej si každý načerpá toľko vody, koľko sa mu zachce a nebudú musieť z takej diaľavy donáša každú kvapku pitnej vody. Pani, a nebol to nikto iný ako pani Krásnej Hôrky a ložínskeho kaštieľa - Františka Andrašiová - Hablawetzová, svoj sľub aj splnila. Na hĺbenie studne doviezli párovú vŕtačku až z Viedne a vyhĺbili studňu, že jej na dno nebolo dovidieť. Osadili dvojité železné rúry, ručné dvojkolesové čerpadlo... Vysadili park, urobili chodník, lavice a tak ráno čo ráno mali sa kde valalčania stretávať a poklebetiť si pri dobrej vode - pri Franciške. Tak toto miesto volajú dodnes aj keď dávno stratilo pôvodné čaro a poslanie. Dnes je tam len torzo obelisku bez mramorovej tabule na ktorej stál jednoduchý nápis: "Žriedlo Františka". Studňa slúžila ešte aj v časoch Prvej svetovej vojny, ale keď ju nemal kto opraviť, chátrala, ktosi z nej kus po kuse odmontoval... Zostalo len to, čo bolo pod zemou.
Avšak na týchto miestach sa naďalej stretávali ľudia ale najmä parobci a dievky. Tu sa krútili karičky, tu sa zabávali, odtiaľ počas teplých večerov niesli sa do zemplínskych diaľav dlho do noci ťahavé špivanky ložínskych parobkov."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
