striebornou aj zlatou medailou. Pestovanie hodvábnika a spracovanie vlákna mal v programe Spolok chovateľov hodvábnika v rámci Poľnohospodárskeho spolku v Košiciach.
V druhej polovici 19. storočia sa zaktivizoval v Košiciach župný Poľnohospodársky spolok, aby pomohol pri riešení najdôležitejších problémov v poľnohospodárstve župy za spolupráce odborníkov v tejto oblasti. Tiež aby sa obnovili, prípadne zreorganizovali jestvujúce, ale nečinné spolky so špecifickým zameraním na jednotlivé poľnohospodárske kultúry, pestovateľstvo, chovateľstvo, lesné hospodárstvo atď. Na čele župného Poľnohospodárskeho spolku boli väčšinou statkári a učitelia Poľnohospodárskej školy v Košiciach. V nich bola záruka odborného vedenia.
Do Košíc ako do sídla župy sa sústredilo organizovanie poľnohospodárskeho života okolia a jeho problémy sa riešili aj v poľnohospodárskych spolkoch. Ministerstvo totiž v tom čase nemalo také orgány, s ktorými by mohlo spolupracovať. Preto sa reorganizovali spolky.
Medzi prvými sa obnovila činnosť Spolku chovateľov hodvábnika. Znie to exoticky, spolok však fungoval a bol veľmi aktívny v získavaní záujemcov o toto odvetvie aj na vidieku. Ako vôbec vznikla myšlienka pestovať hodvábnika na východnom Slovensku?
Statkár z Trstenej pri Hornáde Alexander Soós de Soóvár sa takmer štyridsať rokov zaoberal teoreticky aj prakticky chovom hodvábnika, jeho udomácnením na východnom Slovensku a v domáckej výrobe hodvábu. Viedla ho k tomu snaha vytvoriť vlastné zdroje tejto vzácnej suroviny pre spracovanie látok a chcel pomôcť vidieckym obyvateľom, aby sa stali pestovateľmi hodvábnika na morušiach, ktoré vysadia a tkáčmi z jeho vlákna. Preto Spolok chovateľov hodvábnika začal propagovať toto odvetvie na vidieckych školách, odkiaľ sa informácie dostali k rodičom detí - budúcim chovateľom. Soósovi sa podarila výsadba takmer 3 miliónov stromov moruše pre chov hodvábnika a v roku 1877 inicioval vznik Hornouhorského hodvábnického družstva so 116 členmi a získal preň podporu vlády. Prípravu na spracovanie a tkanie mal do detailov premyslenú, zadovážil jednoduché tkáčske stavy, farby na hodváb, sám si osvojil technológiu spracovania vlákna aj tkanie a naučil to aj budúcich majstrov v tomto remesle. Ďalší spolok - Hornouhorský spolok pre šírenie domáckeho remesla sa začal zaoberať propagovaním tejto činnosti.
Po jednoročnom pôsobení dostal od vlády podporu 1800 zlatých na zakladanie škôlok morušovníkov, postavenie sušiarní a strojné zariadenie pre výrobu hodvábnych nití a látok. Keď už bolo všetko pripravené, aby sa "spustilo" toto nové odvetvie a nadviazalo na pláteníctvo, 76-ročný A. Soós v roku 1879 zomrel. Jeho smrťou stratili spolky, družstvo a celé toto odvetvie jeho hybnú silu. Aktivita spolku začala klesať, chov hodvábnika pokračoval, aj výkup zámotkov a družstvo ďalej existovalo. No Spolok chovateľov hodvábnika, ktorý po Soósovej smrti už nebol taký aktívny, v roku 1887 svoju činnosť skončil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
