v tomto regióne len ojedinelá domáca výroba plátna a jeho nedostatok sa riešil nákupom predovšetkým na trhoch vo Veľkom Varadíne. Plátno bolo v Šariši dlho nedostatkovým tovarom a výhodným artiklom pre obchodovanie. Dovážali ho obchodníci z Bardejova, Prešova, ale aktívnejší v tomto smere boli Prešovčania, ktorí spolupracovali s Poľskom, Sedmohradskom, Rakúskom a Sliezskom. Z miest obchod rozvíjali s Krakovom, Viedňou a Bratislavou.
Prvá správa o výrobe plátna v Bardejove pochádza z roku 1407. Postupne sa v meste usadzovali remeselníci a zakladali cechy, ktorého členom mohol byť každý občan, ale musel sa preukázať svedectvom o vyučení. Mesto skupovalo plátno po okolí a na trhoch ho po tom predávalo (v 14. a 15. storočí). Z bývalého cechu pláteníkov sa vytvorila manufaktúra. V 15. a 16. storočí bolo v Bardejove registrovaných 64 druhov remesiel a medzi nimi významné miesto patrilo pláteníkom. Okrem toho sa tam zriaďovali remeslá, ktoré nadväzovali na pláteníkov - krajčírstvo, klobučníctvo a kožušníctvo. Podobná situácia bola aj v Prešove.
Začiatkom 17. storočia sa v Prešove výrobu plátna zapodievalo deväť a v Bardejove štyria remeselníci. Boli to najčastejší cudzinci zo Slizska, Poľska, Rakúska, Nemecka a z Čiech. Dodnes sa po pláteníkoch zachovali niektoré názvy ulíc a lokalít. V Prešove je známe ulica Tkáčska a lokality pod názvom "blhy" alebo "blejchy" a pod. Na dedinách sa obyčajne uskutočňovala domáca a v mestách remeselná výroba plátna. Rozdielná bola aj úroveň výroby plátna po okolí. Vysokú úroveň mala domáca výroba plátna v Petrovanoch pri Prešove. Na základe dobrej tradície obec v rokoch 1786 vyslala dvoch známych tkáčov - Benedikta Rokosníka a Ferdinanda Lauremanna, aby chodili po dedinách Šariša a učili domácich tkáčov vyrábať kvalitné plátno. Vyrábalo sa vtedy jednofarebné biele a farebne upravené tkaniny na postele, obrusy, odevy a pod.
Plátno získané z domácej a remeselnej výroby sa muselo ešte upravovať - odstránením nedostatkov na útoku, vyprať a bieliť. Z nich najdôležitejším úkonom bolo bielenie plátna, ktoré sa robilo dvojakým spôsobom: prirodzeným a chemickým. Pri prvom spôsobe bielenia sa plátno muselo za slnečného počasia pravidelne polievať čistou vodou. Práve pôsobením vody a slnečného svetla sa uvoľňoval ozón a peroxyd vodíka, ktoré dodávali plátnu peknú bielu farbu.
Právo na chemické bielenie plátna dostali remeselníci v Bardejove. Nadobudnuté výsady si starostlivo ochraňovali pred remeselníkmi z Prešova, Sabinova a Stropkova. do Bardejova prichádzali chemicky bieliť plátno remeselníci a domáci výrobcovia zo širokého okolia. Chemické bielenie plátna si Bardejovčania uchránili až do zavedenia továrenskej výroby.
Továrenská výroba plátna mala svoj nástup s rozvojom kapitalistických vzťahov. Niekedy to prichádzalo skôr a inde neskôr. V Uhorsku až v druhej polovici 19. storočia. V Šariši vtedy neexistovali žiadne fabriky na výrobu plátna a preto sa tu zachovala naďalej domáca výroba a tá sa prakticky zachovala až do druhej polovice 20. storočia a niekde aj dlhšie pri špeciálnej výrobe krojových zvykov, alebo pri výrobe kobercov, posteľnej bielizne a obrusov. Po roku 1990 sa začali znova zakladať a zriaďovať domáce výrobne plátna v podobe remeselných centier. Jedno z nich si našlo svoje uplatnenie aj v Prešove so sídlom v bývalom Župnom dome na Slovenskej ulici č. 40, ktoré venuje veľkú pozornosť aj pláteníctvu.
Na území Šariša si skôr našli uplatnenie odvetvia textilného priemyslu, zaoberajúca sa šitím odevov v Prešove, Bardejove, Lipanoch, Svidníku a inde (z bývalých tovární v Prešove to boli fabriky Nehera, Magura, OZKN a iné).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
