Chmeľovčania pochovali svojho farára, básnika Jána Cukera. Pochádzal z druhej strany ním ospevovaných Strážov, z mesta Sabinov, ale zžil sa s nimi v priebehu takmer polstoročia. Máločo od nich severnejší "varoš" na Ondave, mestečko Svidník, malo skalený sviatok "Roždestva", gréckokatolíckych Vianoc r. 1900, pohrebom literárne činného farára, Alexandra Pavloviča.
A. Pavlovič rád sa priznával k rodnému "valalu" na Makovici aj svojím pseudonymom Čarňan Makovický: pochádzal z obce "Čarno", dnes Šarišské Čierne pri Bardejove. S prostredím šarišskej slovenčiny bol zrastený od detstva, aj rokmi štúdií (Bardejov, Jáger) aj prvým zamestnaním (Kurima, Prešov). Preto jeho básnické prvotiny prezrádzajú majstrovské ovládanie väzieb východoslovenského slovníka. Keďže teologické štúdium zavŕšil na trnavskej univerzite r. 1847, tam sa skontaktoval s myslením štúrovcov natoľko, že príspevky zasielal do Pešťbudínskych vedomostí, do Sokola, pravda, aj do poľskej Gwiazdky Czieszynskiej a inde. Jeho východoslovenský a slovanský precítené verše mu r. 1862 vyšli v prostredí Jagelovskej univerzity v Krakove (E. Janota: Bardyjów). Post archivára na gr. kat. biskupstve v Prešove (1850/51) bol pred stupňom k získaniu fary v mestečku Svidník (1851 - 1900).
Medzi veršovcami vo vsl. reči zaujíma A. Pavlovič ojedinelú výnimku, keď jednu z básní, ktorej dal motto "Mne lem tota nota mila, ktoru me matka učila", zakončil zvolaním: Nech ziju našo vudcove v Turčaňskycm svatym Martine! Nestarajce se, otcove, sloveňska reč nezahyne. Sú to slová nadšenia z programu martinskej Matice chrániť slovenčinu pred zahynutím; ale motto prezrádza, že pod slovenčinou Pavlovič myslel aj svoju materinskú šarištinu, v ktorej veršoval. To datuje báseň do rokov plánov MS, keď básnika nadchol program, nie ešte prax. Mladý A. Pavlovič cítil všeslovansky, ale aj všeľudsky. Charakterizujú ho výpovede: Lem ten nej se našej buducnosci leka, ktery neche uscic v človeku človeka.---Nebojce se, ľudze, našej buducnosci, šak až v tej zakvitňu človečeňstva čnosci. Svojimi veršami budil nádej vo vývoj: Slunka pravdy ceple pramene už svicu, sloviaňske plemena idu ku rozvicu: krivdy učinene milosc zahladzuje, brat brata miluje, jah Buh prikazuje.
Slová, vkladané Pavlovičom do nádejí budúcna, prezrádzajú, že humanista - rodoľub už zažil aj opaky a tie zraňovali jeho hĺbavú myseľ. K jeho predstave ‚slovanského plemena' nechovali ‚bratia na západe' úctu "človeka k človeku", krivdiac mu nepravdami (t. j. výmyslami romantizmu), nežičlivo mu sťažovali cestu "ku rozvicu", nemali k nemu bratskej lásky.
Presne tak to A. Pavlovič vypovedal vo veršoch dlhej dumky o zborovskom zámku (hrade). Začal výčitkami jeho pominutým pánom, že sa povyšovali nad slovanský ľud, ktorý hrad zbudoval a po svojom i nazval. Nedostatok slovanského ducha vyčítal aj súčasným pánom zámku a mestečka. kritické oko mal i pre chybné slovanstvo v národe: Zavislivci ľudze, braca na zapadze, i oni vše buli slovinstvu na zradze. Podla jich, prepodla prekleta osveta, pozbavuje ľudzi narodnosci kveta. Východniarka - kňaza burcovala "bida prevelika, chceju nas pozbavic viry i jazyka..." Na vtedy akútne názorové rozpory reaguje výzvou "opametajce se, mile braca ľudze, bo kto kukoľ seja, žito žac nebudze.
Výzva i nádej b budúcu "ceplu lasku" bratov na západe svedčí, že mladý kňaz staroslovanskej liturgie, rozšírenej aj mimo vsl. reči, odolával sebavedomejšie negácii. Nekončil s tvorbou rezignovane ako jeho súčasník, kňaz ev.a.v. Ján Cuker: vedomie vysunutej oázy biblicko - českej liturgie vo vsl. kraji bezvýchodiskovosť negácie bratov na západe Cukerovi ťaživo ozrejmilo.
Východoslovenské verše a postoje Alexandra Pavloviča neušli pozornosti priebojcu biblickej "staroslovenčiny", Jonáša Záborského. Rodák z Rurca 1851 nechápal buď počiatočné nadšenie Pavlovičovo za vodcov "materinského" typu, alebo jeho kriticimus typu "prekleta osveta pozbavuje ľudzi narodnosc kveta, ... viry i jazyka". Ani Pavlovič nechápal obchádzanie vlastných kvôli opičeniu sa po mocných. "Kto k národu svemu nema ceplej lasky a po cudzich roľoch chodzi zbirac klasky", tomu podľa Pavloviča hrozí boží trest "za naroda zradu".
Upozornenie a slovenskú tvorbu A. Pavloviča nemá ozvenu v dejinách slovenskej literatúry. Jeho "slavenoruskej" tvorbe nechýba ocenenie v dejinách literatúry Rusínov či Ukrajincov (1925, 1955).
Autor: O. R. HALAGA, DrSc.h.c.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
