Opäť sa vraciame do 20. Rokov minulého storočia, do obdobia prvej Československej republiky, do roku 1922, na východné Slovensko.
V tom čase ešte stále pretrvávali dôsledky prvej svetovej vojny. Nielen materiálne, ale aj dôsledky na zdraví ľudí. V ČSR bolo postihnutých tuberkulózou (TBC) až 250 tisíc. Táto vtedy ťažko vyliečiteľná choroba postihovala dospelých, ale najmä deti. Aby sa podchytili ľudia postihnutí TBC, bola založená Masarykova liga proti tuberkulóze. Zriadila dispenzárne stanice a vyzvala všetky inštitúcie aj jednotlivcov na pomoc, pretože úmrtia na TBC dosiahli ročne za predchádzajúc obdobie až 50 tisíc vrátane detí.
Organizovaný boj proti TBC začala Masarykova liga proti TBC, ktorá zriadila a uviedla do činnosti vyše 60 staníc tzv. dispenzárov, poradní, ústavov, kde chorým poskytovali bezplatné odborné rady a pomoc. Generálny sekretariát bol v Prahe. Spisovateľ Alojz Jirásek, poslanci snemovne, dr. Šámal kancelár prezidenta ČSR, cirkevní hodnostári a opáti kláštorov boli podpísaní pod výzvou, ktorou sa obracali na verejné, súkromné inštitúcie, podniky i súkromné osoby a obyvateľov, aby finančne pomohli pri zriaďovaní ďalších staníc. Ako sme už písali, zamestnanci železníc v Košiciach sa stali pravidelnými mesačnými prispievateľmi pre protituberkulózne liečebne v tatrách, keď si nechávali strhávať z platu vopred dohodnuté čiastky.
Boj za elektrinu
K najviac exponovaným okresom Abovsko-turňanskej župy patrila Moldava s dvanástimi percentami Slovákov, práve toľko Nemcov a sedemdesiatpäť percentami Maďarov. Vďaka hlavnému slúžnemu Štefanovi Galasovi sa skonsolidovali pomery aj v jeho 39 obciach. Z nich bolo päť čisto slovenských, tri čisto nemecké, ostatné čisto maďarské alebo zmiešané. Vo voľbách hlasovali obyvatelia za sociálnych demokratov. Komunisti boli iba vo vtedajších nemeckých osadách v Štóse, Nižnom a Vyšnom Medzeve, aj to z radov mladších ročníkov. Roľníci podľa vtedajších odborníkov na poľnohospodárstvo pracovali veľmi racionálne. Bol nedostatok umelých hnojív a hlavný slúžny niekoľkokrát intervenoval za ich dodávku do svojho okresu. Vďaka zriadeniu filiálky Skladištného družstva v Moldave n/Bodvou boli roľníci z obcí okresu takpovediac pri prameni. Okrem Skladištného družstva a filiálky slovenskej Tatra banky Moldava neoplývala podobnými inštitúciami. Galas sľuboval Moldavčanom kino, na ktoré žiadal pred rokom pre mesto licenciu a na ministerstve v Bratislave, odkiaľ odpoveď stále neprichádzal. Zriadil Československú besedu, ktorej sa stal aj predsedom. Tá bola šíriteľkou kultúry. V roku 1922 moldavskí mešťania a samozrejme aj vidiečania svietili doma petrolejkami a sviečkami, lebo elektrinu tam ešte nezaviedli. Galas požiadal vládu o túto vymoženosť a dostal na ňu ministerský prísľub. Nabral odvahu a po dlhom chodení na župný úrad, kde sa dozvedel, že zavedením elektriny sa musí zaoberať vyššia inštitúcia ako je župa, išiel priamo na ministerstvo do Prahy. Svoju cestu neoľutoval. Hlavný župan mu sľúbil aj úradníkov, ktorí by mali posilniť slúžnovský úrad, lenže za rok do Moldavy neprišiel ani jediný. Bolo ich ako šafranu. Navyše chod administratívy pomáhali zabezpečovať českí úradníci. Maďarskí notári museli absolvovať slovenské notárske kurzy. V Moldave boli traja notári, ktorí viedli agendu v slovenčine, ale mali problémy s pravopisom. Galas bol podľa hodnotenia župana a hlavného župana človekom na mieste a preto očakávali od neho trpezlivosť pokiaľ išlo o nových úradníkov, bez ktorých sa nedal zabezpečiť riadny chod administratívy s novými zákonmi a predpismi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
