používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa však vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
TELEVÍZOR
Myšlienka diaľkového prenosu obrazu trápila ľudí čoraz naliehavejšie od objavenia elektriny a fotografie. Po začínajúcich úspešných pokusoch s fototelegrafiou Angličanov Baina v r. 1843, Nakewella r. 1847 a Taliana G. Caselliho r. 1855, šlo už len o to, ako faxovacou metódou elektricky prenesené obrázky oživiť.
Pre zložitosť problému s konkrétnym nápadom vystúpil až r. 1875 Američan Caray. Napodobňoval princíp zrakového videnia u ľudí, prepracovaný na 2 500 drobných 1 mm širokých fotoelektrických políčok zachycujúcich obraz naraz, ako na fotografickej doske. Ten sa potom zložitou sieťou navzájom poprepájaných políčok na druhom prijímači mal zmenou elektrického odporu ustáliť na podobný obraz zostavený z rovnakého počtu fotočlánkov. Nevýhodou celého systému bola nesmierna zložitosť zapojenia a možnosť fixovať iba jeden momentálny snímok bez zachytenia plynulého pohybu. Zhodný typ zariadenia navrhnutý Francúzom Senlecguom bol "telektroskop" pracujúci s citlivejšími selénovými políčkami. Životaschopnejší bol projekt ďalšieho Francúza de Payva z roku 1878, podľa ktorého sa mal obraz snímať postupne, rýchlo sa pohybujúcou selénovou bunkou a prostredníctvom premenlivých prúdov rozsvecovať malé žiarovky na doske prijímača. Všetky tieto myšlienky však ostali len na papieri.
K praktickým pokusom sa odhodlali r. 1881 Angličania Ayrton a Perry použijúc princíp postupnosti snímania v kombinácii s pohyblivou selénovou bunkou. Na skladanie obrazu v prijímači použili zrkadlovú telefónnu membránu osvetlenú prúžkom svetla rozochvievaným nerezovými prúdmi z vysielača. Prenos sa však nevydaril, pretože selénové bunky reagovali nedostatočne a zosilňovač bol zlý.
Podstatným pokrokom pri vynájdení televízie bol spínací a reprodukčný kotúč P. Nipkowa z r. 1884. Jeho zariadenie pracovalo na princípe postupného rozkladania obrazu na jednotlivé body prostredníctvom špirálovito proti sebe sa zbiehajúcim otvorom tvoriacim v okienku záznamové riadky. Tieto riadky vysielal Nipkow na selénovú bunku a kolísavý prúd viedol od prijímača k zrkadlovej telefónnej membráne použitej už Ayrtonom, kde sa mal reprodukovaný obraz opäť zložiť. Pretože prúdy v Nipkowom vysielači boli malé a neexistoval vhodný zosilňovač, jeho prevratný vynález, základ budúcej televízie, sa v praxi neosvedčil. Znova sa objavil až pri prvých skutočne fungujúcich televíznych prístrojoch v r. 1925.
Hlavný problém, ktorý sa pri vývoji televízie riešil, bolo určenie počtu svetelných bodov, na ktoré sa má videný predmet rozložiť a potom na obrazovke zložiť. Pri zistení priekopníkov elektrického videnia na diaľku, Angličana Bairda a Maďara Mihályho, že na zreteľné videnie pohyblivého predmetu stačí 10 050 bodov, v pokoji 2 000, pokročila televízia do záverečnej fázy svojho vzniku. Teraz sa rozhodovalo, aký princíp sa použije pri prenose. Doposiaľ sa totiž vyvíjal mechanický. Na jeho základe použitím pozabudnutého Nipkowho kotúča a citlivých fotorelé sa škótskemu fyzikovi J. L. Bairdovi podarilo v podkrovnej dielni r. 1925 ako jednému z prvých vyslať a prijať televízny signál. Obraz bol však mizernej kvality. Bolo jasné, že mechanický spôsob televízie nemá šancu na úspech.
Budúcnosť patrila elektronickému systému presadzovanému ruským vynálezcom B. L. Rozingom. V roku 1907 si dal patentovať "elektrický teleskop". Roku 1911 zostrojil jeho prvý model, ktorý sa však v praxi neujal, pretože chýbalo citlivejšie elektrické oko, ako bol selénový článok. Riešenie poskytovala katódová trubica z roku 1897 vyvinutá nemeckým fyzikom Braunom. Ten v podstate nadviazal na známe Nolletovo "elektrické vajce" z polovice 18. storočia, čo bola podlhovastá banka spojená s vývevou dvomi medenými drôtikmi. Keď sa z nádoby odsával vzduch a dobíjala sa elektrinou, rozžiarilo sa v jej vnútri červené svetlo a na zápornom drôtiku vzniklo modré žiarenie. Braun sklenenú nádobu upravil do podoby zväčšenej trubice s odsatým vzduchom sploštenej na prednej strane, zvnútra pokrytej fosforeskujúcou látkou. Vybavil ju zdrojom voľne prúdiacich elektrónov cez dosku s otvorom, vychyľovaných magnetickým alebo elektrickým poľom, čím vytvoril základ prijímacej obrazovky. Ruskému emigrantovi v USA A. Zworykinovi sa r. 1923 podarilo skonštruovať prvý moderný snímací prístroj Ikonoskop. S použitím záznamovej Nemca Ardenna a stabilizátora Angličana Farswortha vynájdených okolo r. 1933 - 1934 sa začalo vysielať. Najprv pokusne v Británii 2. 2. 1036, potom naživo počas olympijských hier r. 1936 z Berlína. Vysielalo sa čiernobielo na záznamovej norme asi 445 riadkov. Pravidelné farebné vysielanie začali po podobných experimentoch J. Bairda z r. 1928 v USA 22. januára 1954. Bolo však drahé a rozšírilo sa až po zdokonalení technológií v polovici 60. rokov 20. storočia.
Podľa zdrojov L. Švihran: Nenápadní spoločníci, A. Hoch: Vynálezy, ktoré zmenili svet, Slovníček dejín techniky, J. Dašek - P. Kuba: Televízia pre každého spracoval Štefan LAZORIŠÁK
Autor: 41.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
