nesmel chýbať oheň. Vatry sa zapaľovali najmä počas svätojánskej noci, označovanej prívlastkami magická, čarovná. Aj preto, lebo sa verilo, že každá rastlina vtedy nazbieraná má neuveriteľné liečivé schopnosti alebo že ak si niekto vložil do topánky kvet papradia, videl všetky v zemi ukryté poklady. Tie síce na nádvorí Katovej bašty-Rodošta, kde zamestnanci Východoslovenského múzea (VSM) Košice pripravili Svätojánsku múzejnú noc nikto nenašiel, ale Košičania sa tam mali na čo pozerať.
Ťahákom Svätojánskeho jarmoku bol kováč vyrábajúci podkovy pre šťastie, keramikári, návštevníkov lákali originálne banícke čipky. Na dverách repliky domu z tureckého Rodošta, kde žil v exile a zomrel knieža František II. Rákoci, si mohli návštevníci prečítať nápis: na svätého Jána vyraz si mincu pána.
"Za necelú hodinu sme ich vyrazili okolo sto," pochvaľoval si robotu na špeciálnom raziacom stroji zamestnanec VSM Štefan Bučko. "Je to pamätná minca k storočnici privezenia a prepochovania ostatkov Rákociho v Dóme svätej Alžbety."
Pána Štefana "okupovali" najmä deti. Slabším musel s razením mincí pomáhať, aby bol výsledný efekt čo najlepší. Musel zároveň dávať pozor, aby niektorý z malých razičov nedostal po hlave závažím stroja. Aj preto bola na dlažbe namaľovaná červená čiara, ktorú Š. Bučko návštevníkom v rámci ochrany ich zdravia neodporúčal prekročiť.
Košičania si mohli zdarma prezrieť exponáty umiestnené v interiéri Rodošta, pričom mnohí ľutovali, že tento dom nie je otvorený aj častejšie. Chlapi boli očarení pri pohľade na brušné tanečnice, ktoré sa zvŕtali v Rodošte na vyvýšenom pódiu. Kým dve devy privádzali chlapov do vytrženia dráždivými pohybmi bokov, po nádvorí Katovej bašty sa prechádzali rôzne podozrivé "indivíduá". Odeté v mušketierskych oblekoch, s nebezpečne vyzerajúcimi šabľami či kordmi pri bokoch.
Medzi nimi aj riaditeľ VSM Robert Pollák. Spolu so svojimi "poddanými" vítali Košičanov odetí v dobových kostýmoch. "Popoludní nás prekvapil košický letný dážď, ale neskôr sa našťastie vyčasilo," prehodil s nami zopár slov R. Pollák, keď si našiel niekoľko minút času vo svojej rozlietanosti. "Poprosili sme nebeské mocnosti, aby k nám boli zhovievavé. Veď len raz do roka netradične otvárame brány našich expozícií vrátane Miklušovej väznice a ponúkame Košičanom čosi osobité. Dnešný remeselnícky jarmok je novinkou, ďalšou zas to, že každý rok chceme okrem košického múzea predstaviť aj nejaké iné. Dnes tu máme kolegov z baníckeho múzea v Rožňave. Predvedú vystúpenie Banícky orloj. Pôjde o dvanásť zastavení prezentujúcich históriu baníctva v Gemeri."
Kým každý z ľudí pracujúcich vo VSM chodil v šľachtickom či inom kostýme, R. Pollák bol zahalený do akéhosi zlatistého habitu zopnutého honosnou sponou s "drahokamami". "Kostýmy nepochádzajú z našich historických expozícií, požičali nám ich z iných kultúrnych inštitúcií. Každý kolega si vybral odev podľa svojho naturelu. Vidíte tu teda šľachticov, mestské paničky, babku bylinkárku. Ja som nemal čas na vyberanie, kolegovia mi teda našli tento plášť. Neviem, či tým chceli niečo naznačiť," usmieval sa direktor. O niekoľko minút neskôr sme sa zhodli v tom, že by mohol vystupovať ako strážca košického zlatého pokladu, ktorý má VSM "pod palcom".
"Ale v žiadnom prípade to neznamená, že by mohol byť sprivatizovaný," tvrdil direktor. "Možno aj preto mi vybrali zlatý plášť, lebo ja neskôr vyžrebujem zlatú svätojánsku mincu pre jedného z návštevníkov. Minca nie je veľká, ale má slušnú historickú hodnotu. Ide o štvorgramovú desaťkorunáčku Františka Jozefa. Čo sa týka môjho vzťahu k Svätojánskej noci, dal by som si čajíček z čarovných byliniek ľubovník a túžobník."
Dobrý hostiteľ musí vedieť, čo ponúka svojim hosťom, preto nás zaujímalo, či R. Pollák už navštívil vešticu a dal si urobiť svätojánsky horoskop. "Bylinky som už ochutnal a čo sa týka horoskopu, ja na takéto veci veľmi neverím," ohradil sa šéf VSM.
O kúsok ďalej pútal pozornosť ľudí vysoký chlap odetý v čiernom, sťaby upírskom plášti s čudnými rekvizitami. Netopierom s hlavou upíra na baterky, ktorý trepal krídlami, plyšovým netopierom a ozajstným, žiaľ, už nežijúcim. A tabuľou s nápisom: Svätojánski noční krásavci. "Netopier s ľudskou hlavou má deti odstrašiť, plyšový priťahovať. A mám tu aj netopiera, ktorý včera uhynul. Ja osobne vo dne fandím bocianom, v noci netopierom," tvrdil "upír" zoológ M. Fulín. "Chcem, aby si deti netopiera chytili, pohladkali a urobili si predstavu o týchto nočných tvoroch. Mnohé vraveli, že ešte takto zblízka netopiera ani nevideli. A tým skôr si vytvárajú k nim negatívny postoj." Veľa predsudkov a povier medzi ľuďmi má na svedomí Stockerov kultový román Drakula o grófovi, ktorý sa celé storočia živil krvou. "Treba povedať, že ľudia aj tie najhoršie ľudské vlastnosti, ktoré poznajú, stotožňujú s podobizňou netopiera. Pripisujú ich netopierom, lebo len málokto ich má možnosť vidieť a bližšie spoznať. Ľudia sa väčšinou boja toho, čo nepoznajú."
Pár metrov od netopierieho muža predvádzal záujemcom ručnú výrobu svätojánskeho papiera reštaurátor Miroslav Jarábek. Majstra papiernika sme sa opýtali, prečo má na sebe šľachtický odev a či v stredoveku táto vyššia kasta papier skutočne vyrábala. "Nie, bola to doména chudoby," schladil náš zápal M. Jarábek. "Vyrábali ho z bavlnených látok, prípadne pridávali ešte aj ľanové vlákna. Textílie nasekali nadrobno, nechali ich v jamách prehniť, čím sa jednotlivé vlákna uvoľnili. V kamenných stupách poháňaných vodou niekoľkohodinovým udieraním masu ešte viac rozvláknili až do podoby mlieka a rozriedili do patričnej hustoty. Čerpali to sitami, ktoré si urobili z dreveného rámu vypleteného drôtikmi. Z nich dokonca vytvárali aj svoje firemné ornamenty, písmo či logá. Priložili horné sito, ručným nabratím odtiekla voda a ostala len papierovina. Po odstránení horného rámu masu vyklopili na plsť, vylisovali prebytočnú vodu a papier bol hotový. Mohli ho teoreticky používať aj ako toaletný, ale nesmel byť glejený. Výroba jedného listu však trvala aj niekoľko mesiacov, takže neviem, neviem, či by sa vám chcelo čakať. Takto papier vyrábali v starej Číne ešte pred narodením Ježiša Krista. Napríklad pri výrobe papiera na dvestostranovú knihu by ste asi strávili celú mladosť."
Svätojánska múzejná noc mala podobných lákadiel "zaváňajúcich" mágiou viac. Rad Košičanov stál pri stolíku pani Brigity, matematikárky na dôchodku, ktorá robila svätojánske horoskopy. Na svoje si prišli aj ochutnávači bylinkového čaju, pripravovala ho botanička Eva Sitášová. Priam strašidelne vyzeral kotol, pod ktorým horel oheň. "Nemáme v ňom žiadne čarodejnícke ´lektvary´, ale čistú vodu na zalievanie byliniek," prezradila nám E. Sitášová.
Nuž, toho čo ľudia spoznali počas Svätojánskej múzejnej noci, bolo veľa. A ešte viac zaujímavostí, ako nám prezradil riaditeľ VSM R. Polák, čaká Košičanov počas budúcej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
