Dostal sa tam ako jeden z dôchodcov, aby oživili reality show. Dedo Milan túto úlohu splnil. Svojou komunikatívnosťou si podmanil nielen VyVolených, ale aj divákov. Ako však sám tvrdí, jeho život je oveľa zaujímavejší ako krátka epizódka vo Vile.
Dedo Milan, ako ho každý v jeho okolí volá, trávi svoju jeseň života v Domove dôchodcov v Košiciach. Stretnúť ho tam je však veľmi ťažké. Stále je rozlietaný a ihneď po raňajkách odchádza do mesta za svojimi kamarátmi. "Čo tu budem vysedávať so starými ľuďmi a debatovať o chorobách," privítal nás vo svojej izbietke. Spolu s ním tam bola aj jedna z jeho mnohých kamarátok Katka. Ujo Milan síce žije sám, ale má množstvo priateľov. "Nič čo som zažil, neľutujem. Aj keď som v mladosti urobil veľa chýb. Ale asi to tak malo byť," začal rozprávať svoj životný príbeh.
Narodil sa v Smolníku v roku 1939. Ako sám vraví, vždy mal túlavé topánky a v rodnej obci sa dlho neohrial. "V 17 rokoch som odišiel z obchodnej školy. Nedokončil som ju. Mal som ešte pred sebou dva ročníky, ale vyhodili ma kvôli otcovi, ktorého vtedy vyhodili zo strany." Vzdelanie si však doplnil v ďalšej obchodnej škole v Kalnej pri Leviciach, ale len čo dovŕšil plnoletosť, odišiel do sveta. "Išiel som do Čiech a pracoval som v uránových baniach v Jáchymove. Po roku som išiel na vojenčinu do Českého Krumlova." Po vojne sa však vracia späť do svojho rodiska, kde sa zamestnal ako vedúci predajne. "Nebol som však dobrý vedúci. Vždy som mal manko. Ale bol som straník, takže to vždy ututlali." Peniaze Milan prehýril s kamarátmi. "Bol som stále tam, kde bola nejaká zábava. Mal som aj veľa dievčat. Ženy som mal, aj mám vždy rád." I preto sa dlho nechcel ženiť a ako sám vraví, radšej si užíval.
Stratená rodina
Do manželského chomúta sa dostal až ako 30-ročný mládenec. Dovtedy mal množstvo žien. "Chodil som po republike, pracoval som v Čechách a zoznamoval som sa so ženami. Potom som sa vrátil späť do Smolníka a zahľadel som sa do mladej, len 19-ročnej učiteľky Helenky. Veľmi ju rodina od svadby so mnou odhovárala, veď som mal už 30 rokov, ale nepresvedčili ju. Vzali sme sa a išli sme žiť do Košíc." Vtedy si Milan už myslel, že sa predsa len usadí a túlavé topánky zavesí na klinec. Obaja mladomanželia začali pracovať vo VSŽ a dostali aj podnikový byt. Spolu žili až 11 rokov, ale už v manželstve začal dedo Milan veľmi holdovať alkoholu. "Narodili sa nám dve deti. Dcéra Beáta a syn Peter. Lenže ja som pil čoraz viac. Bežne ma moje malé deti len v pyžame išli hľadať do krčmy, keď manželka mala nočnú zmenu." Alkohol mu čoraz viac prerastal cez hlavu, až ho manželka prinútila ísť na protialkoholickú liečbu. Prvá, ambulantná liečba bola neúspešná a doteraz ich absolvoval až sedem. "Poslednú som skončil v auguste minulého roku a zatiaľ sa držím. Išiel som na ňu dobrovoľne, pretože som už mal delírium tremens. Odvtedy som nevypil ani kvapku a verím, že už ani piť nezačnem." Kvôli alkoholu prišiel aj o rodinu. Manželka aj s deťmi sa od neho odsťahovala a on ich už nevidel 22 rokov. "Je pravdou, že som sa o ne ani veľmi nestaral a nevyhľadával som ich. A teraz mi je to ľúto. Viem len to, že dcéra vraj žije v Juhoslávii a syn umrel."
Rok vo väzení
Dedo Milan zásluhou "chlastu" spadol až na absolútne dno. Za napadnutie verejného činiteľa sa dostal aj do väzenia. "Opitý som raz napadol policajta. Zato som sedel rok v base v Želiezovciach. V nej som sa vyučil za sústružníka a keďže som bol alkoholik, tak som sa naučil ďalšie spôsoby, ako ukojiť svoj smäd. Roztápal som kanagon, jedol alnagony a vyskúšal som všetko, čo sa v base dalo zohnať." Milan sa vrátil na slobodu, ale aj do prázdneho trojizbového bytu. O ten však zakrátko prišiel. "Prepil som ho," hovorí a za časť peňazí, ktoré prepiť nestačil, si kúpil jednoizbový byt. Aj o ten však o desať rokov prišiel. "Nestaral som sa, čo bude. Vždy som mal v byte plno žien, užíval som si a byt som potom tiež prepil. Nerobil som vtedy nikde. Bol som, ako sa vtedy hovorilo, príživník, ale peňazí som mal dosť, pretože som robil menovky na dvere. Čo som zarobil, som pustil s kamarátmi dole hrdlom." A potom to už išlo s Milanom dole vodou. Prišiel o strechu nad hlavou a stal sa bezdomovcom.
Život v kanáloch
"Až osem rokov som bol na ulici. Od roku 1994 do 2002. Prežíval som hocikde. Napríklad aj v kotolniach hotelov. V istú zimu, keď som býval v rozbitom hoteli Centrum v kotolni, zomreli tam traja bezdomovci. Inak ja som sa nemal až tak zle. Chodil som po kontajneroch, zbieral šrot a papier a nosil do zberných surovín. Taktiež som z odpadkov vyhrabával staré hračky, ktoré som opravoval a potom predával. Všetko som však prepil. Pil som čučo, ale aj okenu a bez chleba." V roku 2002 Milana vzali do domova dôchodcov pod podmienkou, že pôjde na ďalšiu protialkoholickú liečbu. "Bola to moja predposledná liečba. Žiaľ, vtedy ešte neúspešná. Ale už som sa začal pomaly meniť. Prestali kanály, prestali chaty, kotolne. Mal som strechu nad hlavou a začal som si to vážiť." Taktiež si uvedomil, že jeho kamaráti z mokrej štvrte poväčšine umreli. "A vtedy som si uvedomil, že za všetko si človek môže sám. Aj bezdomovec môže obviňovať koho chce, že je bez strechy nad hlavou, ale v prvom rade si je sám na vine. Takisto aj alkoholik. Je len na človeku, či pohárik zdvihne a vypije ho." Lenže ujo Milan ešte raz do osídiel alkoholu spadol. Dušuje sa, že už to bolo naposledy. Prepil časť svojho života a teraz začína odznova.
Nový život
"Päťdesiatdva rokov som pil a mám 67 rokov. Ďalšie roky už chcem prežiť s jasnou hlavou," sľúbil si Milan. Už na liečeniach na Prednej Hore si začal písať denník a písané slovo mu učarovalo. Denne si do blokov zapisuje rôzne filozofické úvahy o živote. "Našiel som svoj zmysel života. Ešte mám čo ponúknuť. Veľa som prežil, a preto sa snažím takým ľuďom ako som bol aj ja, pomôcť. Nech neskĺznu na dno, ako sa to stalo mne. Ja nikomu nič netajím. Stalo sa, urobil som chyby a aj som za ne pykal."
Napriek ťažkým dňom, ktoré prežil, ho optimizmus neopúšťa. Ako sám hovorí, stále je za každú srandu a všetko ho zaujíma. Netají, že prepadol televíznej zábave. "Vždy niečo pozerám a zaujímam sa o všetko. Okrem VyVolených som sa chcel prihlásiť aj do Mojsejovcov. Braňa poznám, veď jeho matka pochádza zo Smolníka, ako ja. Lenže tam prijímali len ľudí do 60 rokov. Taktiež som sa prihlásil do vedomostných súťaží, ako Páli vám to a Riskuj. Ešte ma ale nevybrali. Zaujíma ma aj politika. Pred voľbami som navštívil všetky mítingy rôznych strán."
Jeho ďalšou vášňou sú veci medzi nebom a zemou. Ezoterika, veštenie, reinkarnácia, hypnóza a ďalšie tajuplnosti. Návrat do minulých životov dokonca vyskúšal na vlastnej koži. "Ešte na Prednej Hore mi z alkoholizmu chceli pomôcť tým, že ma po mojom zvolení uviedli do hypnózy. Bol to návrat do minulého života, presnejšie do roku 1634, keď som vraj pôsobil ako lekár v Mníchove. Ja som na Prednej Hore vyskúšal všetko, len aby som sa zbavil závislosti. Aj akupunktúru, ale muselo prejsť veľa rokov, kým som s alkoholom nadobro prestal. Uvedomil som si, že ja musím chcieť. Choroba je vždy najprv v chorobe a našej mysli, až potom v tele. Aj veštica mi vyveštila, že sa dožijem 90 rokov, tak ešte mám čo na tomto svete robiť," uzavrel svoj príbeh dedo Milan.
Pri jeho vitalite môžeme očakávať, že ešte o ňom budeme počuť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
