dlhší čas žije so svojím manželom, však nikto nepozná dermatologičku, ba ani sudkyňu s menom Eva Máziková. Dôvod je úplne jednoduchý, pretože táto temperamentná 56-ročná bratislavská rodáčka, z ktorej doslova tryská energia, sa stala speváčkou. Toto svoje rozhodnutie vôbec neľutuje, keďže sa ním zaradila medzi nehasnúce hviezdy našej hudobnej scény. Vo verejnosti je známa od roku 1965, keď s prebratou skladbou od Heleny Vondráčkovej "Chytila jsem na pasece motýlka" zvíťazila v dnešnej obdobe Slovensko hľadá Superstar - súťaži Zlatá kamera. Začiatkom sedemdesiatych rokov postupne získala striebro a zlato na vtedy prestížnej Bratislavskej lýre. Doposiaľ potešila svojich fanúšikov tuctom vydaných albumov, pričom v súčasnosti pripravuje materiál na nové CD "Svetová žena". My sme sa s ňou nedávno stretli po jej vystúpení na Hrabine pri Košiciach, kde spievala pre hostí osláv amerického Dňa nezávislosti.

Už vyše 31 rokov žijete v Nemecku. Aký je najväčší rozdiel v živote bežného Nemca a Slováka?

- Žiaľ, už sme dobehli Nemcov, lebo sa všade niekam ponáhľame a nevieme si vychutnať žiadne voľné chvíle. Toto však neplatí u ´nás´ v Bavorsku, lebo v tomto nie sme typickí Nemci. Aj môj manžel si často v noci zapne notebook alebo telefonuje. On je manažér, celý rok tvrdo robí a namiesto oddychu ešte aj vtedy pracuje, čo sa mi nepozdáva. Zas keď som tu na Slovensku, čoraz častejšie vidím vystresovaných ľudí, z čoho nemám dobrý pocit. Každý si musí uvedomiť, že je človek, ktorý môže pracovať len v určitých hodinách a zvyšný čas si musí takpovediac dobíjať baterky. Ja sa tým riadim a vždy, keď mám možnosť, si nájdem čas na to, aby som si podebatovala s priateľmi, dala si vínko a dobre sa vyspinkala. Taktiež stále myslím pozitívne, lebo chcem toho ešte strašne veľa dokázať, hoci nemám v živote až tak veľa času. Škoda, že Slováci nehľadajú na svojom živote viac pozitívneho, určite by boli šťastnejší.

Keď ste spomenuli manžela, je zaujímavé, že ste ho "zbalili" počas jeho zásnub v mníchovskom hoteli Sheraton. Ako teraz vychádzate s jeho exsnúbenicou?

- Sme s ňou dobré priateľky a aby to bolo zamotanejšie, vtedy sa do mňa dosť zaľúbil jej otec. Využila som to, že je zubár a aspoň mi spravil nové zuby... (Úsmev.) Celé to vzniklo tak, že v Sheratone za mnou prišiel riaditeľ, či by som nejakým snúbencom nemohla zaspievať lovestory. Tak som prišla, sadla si na kolienka jednému mužovi a spievala som mu pekne do uška. O tri mesiace na to ma prekvapivo pozvali k nim na večeru, a potom som sa už len dozvedela, že nie sú spolu. Ak niečo nefunguje medzi partnermi, ja som už naozaj nemusela nič robiť, aby sa rozišli. Po roku známosti sme sa potom zobrali.

A manžel je odvtedy najšťastnejší muž na svete?

- Tak to neviem, ale asi áno, keď si ma zobral. Obaja sme síce škorpióni, no zároveň je mojím presným opakom. Keby mal podobnú povahu ako ja, tak sa zabijeme. Hovorí mi, že 23 hodín a 55 minút denne som najlepšia žena na svete, ale tých zvyšných 5 minút by ma vedel zabiť. Ani sa mu nečudujem, každý máme svoje muchy. No je to skvelý muž, veľmi dobre si rozumieme. Pre mňa a pre nášho syna je veľkou oporou. Môj problém je to, že strašne veľa síce viem spraviť, no zároveň dosť veľa očakávam aj od druhých. Ľúbim síce perfekcionizmus, no zas nie až tak prehnane, avšak keď si niečo zmyslím, musí to byť stále po mojom.

Ale chvíľu to vyzeralo, že svojho nemeckého manžela uvidíte len na fotkách. Vraj vám vtedy nechceli umožniť, aby ste sa za ním vysťahovali...

- Veru, to bol dosť veľký problém. Manžel ma doslova musel vykúpiť, aby ma do toho Nemecka pustili. Štátne orgány chceli, aby som im zaplatila všetko, čo do mňa štát investoval, keď som chodila do školy. Najprv to bolo 45 000 západonemeckých mariek, potom im stačilo 22-tisíc. Podľa mňa až toľko som štát ´nestála´, ale oni si dali jednu sumu, ktorú sme museli zaplatiť, aby som sa mohla oficiálne vysťahovať von. Nebyť toho, môj brat by nikdy nemohol študovať na vysokej škole a mama by asi ťažko mohla ďalej pracovať. Láska je však láska, a tak som sa do toho Nemecka dostala... (úsmev)

Dva roky ste študovali na právnickej fakulte, nikdy vám nenapadlo, že keby ste ju dokončili, mohla sa vaša kariéra vyvíjať iným smerom?

- Nie, ja som spokojná s tým, čo robím. Mňa by to právo ani nebavilo, viac som inklinovala k hudbe. Mala som aj dobré angažmán, chcela som ísť von, ako právnička by som určite nebola so svojím životom taká spokojná, ako som teraz.

V súčasnosti nastala akoby renesancia záujmu o Karola Duchoňa. Bol uvedený do našej hudobnej Siene slávy a jeho pôvodné alebo remixované skladby sa hrajú v rádiách. Ako si spomínate na tohto človeka, s ktorým vás vraj spájalo aj viac ako priateľské puto?

- Na Karola mám krásne spomienky. Vyrastali sme v Galante a dokonca sme spolu ušli aj z domu a chceli sme sa aj zobrať. Ale zostalo len pri myšlienke. My sme mali také detské priateľstvo, ktoré sa zmenilo na lásku. Rozhodli sme sa však, že je lepšie zostať dobrými priateľmi, ako si potom kaziť manželstvo. Ja som bola štyrikrát zasnúbená, ale s každým som zostala aj po rozchode v priateľskom vzťahu. Neuznávam také ženy, že keď sa s niekým rozídu, už toho dotyčného nechú ani len vidieť. Je veľká škoda, že Karol odišiel v takom mladom veku, lebo mal asi najlepší hlas zo všetkých našich spevákov. Žiaľ, počas jeho života sa mu nedostalo až takého ocenenia, aké by si zaslúžil. Jeho skladba V dolinách je nesmrteľná, tá súčasná verzia zďaleka nedosahuje takú dobrú úroveň.

Okrem hudby ste sa raz ocitli aj vo svete filmu, kde si vás pamätáme ako Hanku z Pacha, hybského zbojníka. Ako si spomínate na túto legendárnu komédiu?

- Boli to krásne časy. Práve vtedy som sa vydala a manžel mi doteraz pripomína, ako som tam tlačila kapustu. Najviac si spomínam na to, ako som sa skoro pokakala, keď som mala jednu vylepiť J. Krónerovi. Veď to bol nejaký pán herec! A on mi na to hovorí, Evička, neboj sa a vraz mi! No a potom som mu takú trafila, že mu skoro až zuby vyleteli. Potom mi už len povedal, že som mu mohla menej silno trafiť... Ináč v tom Pachovi sa mi páčil aj honorár, no už si nespomínam, koľko to vtedy mohlo byť. Také veci mala pod palcom moja mama, no na vtedajšie pomery to bolo dobre zaplatené.

Toľko temperamentu a hlavne energie ako vy nemá asi žiadna naša speváčka. To si ju chodíte čerpať do Jaslovských Bohuníc?

- Ale no, až tak ďaleko zas nie... Je pravda, že moja mama a ocko boli na svoju dobu dosť energickí a temperamentní ľudia, no ja sa im v tomto asi nevyrovnám. Poviem vám pravdu, každý večer si dám prsty do zásuvky. Potom mám energiu na rozdávanie a teším sa, ako sa na každom koncerte vybláznim. Som však rada, že už aj mladá generácia speváčok robí všetko pre to, aby sa mi v tom vyrovnali.

Ako vznikla vaša prezývka Divoká Majzňa?

- Vymyslel ju Andy Hryc asi kvôli môjmu temperamentu. Ja som aj naozaj taká bola divoká, Slava Magála som ešte v škôlke napríklad uhryzla do pupka, lebo mi nechcel dať loptu. Ani sa nečudujem, že s jeho manželkou Kamilou nie som teraz nejakou veľkou priateľkou, keď sa o tom dozvedela... (úsmev)

Ste asi najvyššia slovenská speváčka. Ako reagujú muži, keď sa na nich pozeráte z výšky?

- Všetci ma zbožňujú a už aj ja som si zvykla na tie plešiny... (smiech) Keď som uvádzala v televízii Opus s Karlom Gottom, tak Kája musel pri mne stáť na takej pivnej debničke, aby bol aspoň o trochu vyšší. Raz mi jeden bankár povedal, že som strašne vysoká, na čo som mu povedala, že skôr on je asi malý. A on mi na to s úsmevom odvetil, že to všetko je do toho malého natlačené. Ja u mužov nerozlišujem, či je niekto vysoký, chudý alebo starý, každý má v sebe niečo dobré a to sa z nich snažím napr. pri rozhovore dostať. Ja ľúbim ľudí, ktorí ma zaujmú na druhý pohľad. Vždy som sa skôr pozerala na dušu než napríklad na šaty alebo vonkajšiu krásu, lebo toto pre mňa nie je až tak dôležité.

Čo všetko robíte preto, aby ste nevyzerali na 56, ale mohli mať postavu a energiu takej tridsiatničky?

- Prečo až tridsiatničky... (Smiech.) Snažím sa nejesť večer, ale niekedy musím urobiť aj výnimky. Vyhýbam sa bravčovému mäsu, múke, cukru, takmer nepijem alkohol ani kávu. Raz za týždeň mám ryžový a ovocný deň, aby sa zo mňa vyplavili všetky tie škodliviny. Takisto beriem určité minerálne látky, ktoré ochraňujú kĺby alebo žily, avšak na plastickú operáciu by ste ma nikdy nedostali. A hlavne sa snažím pozitívne myslieť. Mám taký recept: keď sa ráno zobudíte, povedzte si, ako dobre vyzeráte a že dnes je krásny deň a tešte sa na všetko, čo príde. Uvidíte, že to bude fungovať.

Nedávno víťaz Vyvolených "dvojky" Erik prespieval vašu skladbu Iná žena. Ako ste to vnímali?

- Je to úplne v poriadku. Ide o chlapca, teda ani nie o chlapca, skôr o človeka, ktorý to potrebuje spievať, lebo naozaj je každý deň inou ženou. Dvakrát mi volali z JOJ-ky, aby sme spravili dueto a natočili klip, no to nevyšlo, keďže som nemohla práve vtedy prísť na Slovensko. Verím však, že na Silvestra ešte budem mať možnosť dobehnúť zameškané. Nedávno som bola v Medzilaborciach, zhruba z tých končín Erik pochádza, a keď som vyšla na pódium, hovorím im, začnem vašou pesničkou. Všetci mi tlieskali ako diví. Behali mi zimomriavky po chrbte, keď tam 2 000 ľudí začalo so mnou spievať text Inej ženy. Som rada, že sa táto hitovka po roku 2004 opätovne dostala do popredia a na diskotékach patrí k najúspešnejším.

V Nemecku máte vlastný salón krásy. Vraj tam občas zavíta aj tamojší známy šoumen Thomas Gottschalk aj s na manželkou Theou...

- Áno, máme veľmi dobrú klientelu, chodia k nám aj manželky mnohých známych podnikateľov. No Thomas, ktorý o mne tvrdí, že som ako jeho sestra, lebo obaja sme vysokí a máme zmysel pre humor, k nám teraz chodí len sporadicky, keďže žije najmä v Amerike. Som priateľka jeho manželky, dokonca sme boli zopárkrát spolu aj na dovolenke. Teraz si kúpil kaštieľ, keď ho dajú dokopy, chystáme sa ich tam pozrieť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.