radujú. Až tak, že si od toľkej radosti veľa dovoľujú. Sú až príliš pojašené a rozkekešené. A neraz strácajú i od slniečka rozhorúčenú hlavu. Najprv len obrazne. A niektoré potom aj doslovne. Napríklad pri pomste od vyprovokovaného človeka. Telá iných sú zas s chrapotom rozpučené, v dôsledku vlastnej blbosti utopené či inak znetvorené a zmárnené. Keby len nebola tá háveď taká osprostetá. Mohla by dožiť aspoň do jesene. Ale čo už. Malý hmyz. Malá hlava. Malý rozum.
Napríklad taká osa. Chápete to? Tak ja si pijem kofolu a zrazu prifrndží vzrušená osa a hŕŕ, hrŕ, vletí mi do kofoly. Kus sa v nej počvachtá, porehlí, aká je čaja, ligne si z kofoly, a nakoniec celá zlepená vypustí z pyšteka posledné bublinky vzduchu a ostane splývať na hladine kofoly. A kofola je v čudu. Aj osa je v čudu. No načo už toto bolo dobré? Však to nemá kúska rozumu v tele toto zviera. Ale osy sú ako v tranze, len ku kofole a ku kofole. Čľup do nápoja. Navyše cestou do kofoly ešte osa bzučí a máva človeku pred očami žihadlom (bojím, bojím). No nemá ma to vytočiť? Otravný hmyz. Keď chceš silou-mocou moju kofolu, tak na zdravie.
A komáre, to sú veru ťažkí zákeráci. To človek tú zberbu vlastne ani nevidí, kde je, čo je, len keď už je celý doštípaný a škrabe sa, vie, že to museli byť komáre. Raz by som sa chcel takému komárovi pozrieť priamo do očí a povedať mu zoči-voči, čo si o ňom a o celom tom jeho neviditeľnom komárom gangu myslím. A potom, nečakane, ako by zaujato načúval môjmu názoru, by som švác jednu štipľavú celou dlaňou po hlavičke, ha, odplata. Inak ja tomu naozaj nerozumiem, to tie komáre fakt nemajú žiadnu inú, užitočnú robotu, len potmehúdsky štípať? Veď si môžu len tak poletovať alebo iba tak vegetiť, alebo hrať nejakú zábavnú hru medzi sebou, keď ich je viac, alebo hocičo. Ale komáre nie. Sú to krvilačné beštie. Krv, krv, len cicať a cicať. Ale nerobíte dobre, komáre. To si vypijete.
Alebo mušky. Človeku vletia do oka. Však majú kopu miesta vo vzduchu. Ale mušky nie, presne do oka (a dakedy aj do ucha i do úst, pfuj, bléé). Človek si potom rozodrie celé oko, kým si odtiaľ mušku nevystatú vyškrabe. To nevedia, že keď vletia do oka, že to je kamikadze? Že z oka sa ešte žiadna muška živá nevrátila? Jááj, mušky, mušky.
No a muchy tiež. Len trochu si otvorím doma okno a už. Už sú dnu, potvory tučné hlučné škaredé. Tak keď ste vedeli trafiť zvonku dnu, tak teraz vyleťte samy von. No jasné. Bzz, bzz, bzz. Ani bohovi netrafí von. Okno jej otvorím, aj balkón, tadiaľ, ukazujem, čo si slepá, veď tadiaľ páľ het, ty Eržika. Nakoniec beriem kuchynskú utierku a priemerne na tretí šup je po muche. A keď je len omráčená, tak dielo skazy dokonám... možno by som radšej ani nemal písať ako... no ale aj tak napíšem... jej mocným zovretím v papierovej vreckovke, až jej kostičky zapraštia (manželka to neznáša, he-he). Inak muchu takých priemerných fyzických kvalít dokážem lapiť aj rukou a potom si... he-he... do ruky napúšťam vodu a... veď viete. Ja vlastne proti muchám nič také zásadné nemám, ale nech si len láskavo lietajú na verejných priestranstvách. Načo sa trepú do bytov, keď potom nevedia vyletieť? Tiež by mohli menej bzučať a viac myslieť.
Ja sa tiež, rovnako ako spomínaný hmyz, teším, že je leto, ba neraz sa aj rozkekeším. Ale preto ešte, na rozdiel od hmyzu, nerobím zo seba v prírode frajera a neprovokujem ani medvede, ani krokodíly, ani hrochy, ani slony, ani dinosaury... Lebo rád by som dožil do jesene. A to isté radím aj vám. A ešte pekný zvyšok leta želám.
Autor: Jaroslav V. VRABEC
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
