odpoveď na otázku inú: Aká je vzdialenosť od "reformného tigra" k boľševickém skanzenu? Jedny voľby.
To, čo v ťažení premiéra a ministra Jahnátka proti SPP, SE, distribučkám a Slovnaftu naozaj vyráža dych, nie je ani samotná téma, ale slovník a tón, ktorými sa vytasili. Niežeby sme azda netušili, že v programovom vyhlásení sa vláda naozaj zaväzuje "v súvislosti s pôsobením prirodzených monopolov (...) riešiť deformácie trhu, či zneužívanie takéhoto postavenia (...)" To vieme a už sa ani nesmejeme. Verbálne nájazdy typu "je neuveriteľné, že vláda tu dnes musí sedieť so zástupcami firiem z Francúzska (...), ktorým je úplne jedno, ako občania SR zaplatia vysoké ceny, dôležité je, že im rastie zisk", sú rétorikou studenej vojny, keď komunisti vnímali kapitalistov ako nepriateľa, ktorý nemá iný záujem, len vykorisťovať proletárov. Špeciálne z úst Fica to neznie cudzo, toto však už nie je kampaň, ale reálna politika.
Nevedno, či skutočnosť, že Fico nechápe pravidlá hry, je zložkou jeho boľševickej výbavy, alebo pridaná hodnota, ktorá stojí mimo. Je to jedno. Ceny energií zvyknú byť predmetom konfliktov medzi vládami na strane jednej a predajcami, dodávateľmi, prepravcami na strane druhej. Deje sa to aj v lepších demokraciách, ale neformálne a diskrétne, keďže cieľom nie je propagandistické vyfarbenie monopolov ako zlých škodcov, eventuálne diskreditácia bývalej vlády ("energetická vlastizrada"), ale dohoda, ktorá musí rešpektovať formálnu nezávislosť regulačných úradov. Tie existujú, podobne ako na Slovensku Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), vo všetkých štátoch EÚ práve preto, aby tvorba cien nebola v kompetencii politikov, a to ani v oblasti tzv. vitálnych energií, kde trh skutočne nefunguje a díleri a tranzitéri pôsobia ako monopoly resp. v dominantnom postavení. Direktívne určovanie cien je totiž základnou známkou tzv. reálneho socializmu a tam, kde existuje, končí slobodná ekonomika. Verejný nátlak a vydieranie či už týchto úradov, alebo priamo súkromných spoločností je skoro svetový unikát (nedávno sľuboval v kampani čosi podobné Viktor Orbán) a ďalší dôkaz, prečo je Fico boľševik a nie sociálny demokrat.
Fico sa celkom nemýli, keď tvrdí, že ceny energií na Slovensku by mohli byť aj nižšie - napr. o 5 percent. A v ktorej krajine nie? Nemýli sa, že ÚRSO si neplní dobre svoju funkciu (a ktorý úrad áno???). Debata o "správnej" ("primeranej", optimálnej a pod.) cene plynu či prúdu, odhliadnuc od nezmyselnosti pojmoslovia, presahuje kapacitu autora týchto riadkov. Poznáme ale niekoľko faktov. Napr., že priemerná slovenská domácnosť vydáva na energie okolo 30 percent svojich príjmov, kým napr. nemecká asi 8 percent. Alebo, že podľa prepočtu cez tzv. štandard kúpnej sily platí slovenská domácnosť najviac za elektrinu v celej Európe. To sú pravdy. Ale nie jediné. My vieme aj to, čo Fico nie: Pomer všetkých cien k všetkým platom je presne ten dôvod, prečo má Slovensko štvrtú najnižšiu životnú úroveň v EÚ. Generálne. Je cestou k zlepšeniu cenový diktát politikov?
"Nadmerné" zisky monopolov, ktoré im Fico vyčíta, nie sú špecialitou SPP či Slovnaftu, ale znakom globálneho kapitalizmu. Keďže monopoly nefungujú v konkurenčnom prostredí, naryžujú viac, ako iné podnikateľské subjekty. Taká je smutná realita ako dôsledok faktu, že politici neliberalizovali tieto odvetvia a - prečo nehovoriť pravdu - sú financovaní nadnárodnými spoločnosťami, resp. ich klientmi. Nie je to ale dôvod na obnovanie socializmu (resp. jeho znakov), ktorý je menejcennou formou politicko-ekonomického usporiadania. Problém je omnoho zložitejší ako "nadmerné zisky". SE nie sú napr. ziskové, keďže politici a manažmenty ich od nepamäti rozkrádali a zaťažovali absurdnými investíciami, na ktoré dávali štátne garancie. Ak sa ale cena elektriny bude zvyšovať aj v budúcnosti, je to daň za Mochovce, ktoré by mohli byť vlastníkom z Enelu aj ukradnuté, keby práve nová vláda netrvala na dostavbe, ktorej investičné náklady v cene elektriny - kde inde - pekne zaplatíme. Pričom Fico tára nezmysly o pomeroch dovozu a vývozu, čo je pre spotrebiteľa totálne jedno. Rast cien ropy na svetových trhoch predurčuje trendy do budúcnosti a keďže je Slovensko otvorenou ekonomikou, odchýlky od okolia a širšej Európy môžu byť len zlomkové. Systémová cesta k nižším cenám vedie len cez rozčlenenie monopolov, investície do reálnej liberalizácie, prípadne reformu regulačných úradov na skutočne nezávislé inštitúcie. Receptom nie je ani regulácia, ani boľševici vo vláde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
