sídli v mnohých komnatách: nadácie, divadlo, film, preteky, rodina. Mnohé detské nemocnice v Čechách premenila zo strohých priestorov v eldoráda fantázie. K jej imidžu patria aj impozantné výkony na automobilovom okruhu. Pôvabná Francúzka s temným altom v hrdle je energická, citlivá, roztržitá a vášnivá. Zajtra oslávi 50. narodeniny.
"Chcem byť užitočná. Som užitočná v divadle, som užitočná ako mama. A chcem pomôcť niekomu, kto to nutne potrebuje," hovorí milovníčka silných áut, ktorú jej priatelia nazývajú uragán a perfekcionistka. "Všetko, čo robím, musí byť z lásky."
Po takmer 30 rokoch v Čechách stále hovorí s typickým prízvukom, nemá české občianstvo a sníva sa jej vo francúzštine: "Je to také veľmi dôležité, hovoriť gramaticky spravne, keď chcete vyjadriť cit?"
Okrem výrazných úloh vo filmoch (Kopytem sem, kopytem tam, Konec starých časů, Šašek a královna, Don Gio, Hrad z písku, Král Ubu a Vyhnání z ráje) je stále aktívna aj na divadelných pódiách.
Čo priviedlo rodáčku z umeleckej rodiny v južnom Francúzsku, slnečnom kraji olivovníkov, levanduľových polí, plameniakov a koní, do českej kotliny zovretej komunistickou normalizáciou? Mohla to byť jedine láska. S Bolkom Polívkom sa stretla v roku 1978 v divadle v Ženeve. To už mala za sebou kláštornú školu a štúdium herectva: "Boli to oči, ktoré na seba pozerali. Bolo to ako úder blesku. Vedela som, že je to on."
Práve sa chystala do USA, ale razom bolo všetko inak: "Zamilovala som sa a zo dňa na deň odišla." Vydala sa za Bolka na javisku na divadelnom festivale v americkom Baltimore. A pre československé úrady potom ešte o dva roky neskôr v Brne. Manželstvo dvoch silných individualít však nevydržalo: "Meno Polívková som si nechala kvôli synovi Vladimírovi." S predstavením Šašek a královna ale obišli skoro celý svet.
Moja kabelka, biele rukavice. To bola prvá veta, ktorú sa naučila po česky. Hovorila ju na hraniciach colníkom, ktorí smeli prehľadávať batožinu len v bielych rukaviciach. Pri prvom nástupe na javisko nerozumela ani slovu z toho, čo sa hovorilo. Napriek tomu sa filmy Věry Chytilovej Šašek a královna a Kopytem sem, kopytem tam, kde hrala hlavné úlohy, stali hity konca 80. rokov.
"Potrebujem byť občas doma, mať vône, ktoré milujem." Narodila sa v Marseille 17. augusta 1956: "Mamka je sochárka a maliarka. Otec je tiež sochár a tiež blázon. Svoje sochy vytváral pomocou dynamitu. Keď sa rozvádzali, plakali."
Mala vlastne šesť súrodencov: "My tri dievčatá sme žili s mamou. Otec si vzal ženu s tromi chlapcami a mali ešte jedného. Jeho sen bol, že sa my dievčatá a chlapci vezmeme a on nám na svojom pozemku postaví domčeky, aby bola rodina pohromade. Ale to sa nepodarilo."
Lásku k silným a rýchlym autám vraj zdedila po otcovi, ktorý bol blázon do motoriek: "Odmala bol môj sen ísť Rallye Paríž - Dakar. Je to adrenalín. Ja sa s autom neraz aj rozprávam. Zásadný pocit je pre mňa zvýšený adrenalín, tréma a sucho v ústach. Je dôležité ísť stále na hranice možností a hľadať. Vždy sa môžeme zlepšiť." Auto jej však prinieslo i ťažké chvíle, keď v roku 2003 na ceste vážne zranila dvoch mladých ľudí a dostala od súdu rok podmienečne. Následné reakcie verejnosti ju sklamali: "Ľudia si neuvedomujú, že tí, ktorí vyzerajú najsilnejšie a najtvrdšie, sú možno najviac zraniteľní."
Šantalka, ako si hovorí i sama, tiež naspievala francúzske šansóny, miluje more a prístavy, má rada farby, staré veci a pohodu. A nad všetko ostatné svojho dospievajúceho syna: "Vladimír je môj syn a zároveň životný partner." Okolo nej sa vraj vyskytuje množstvo zla, ale i krásy: "Upokojujem sa tým, že každé zlo sa vždy vráti. Viem to. Hovoria o mne, že som čarodejnica."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
