očakávalo zlepšenie sociálnych pomerov. Reformácia sa začala už vystúpením J. Viklefa, potom Jána Husa, ale najväčší rozmach nadobudla po vystúpení Martina Lutera v roku 1517 v Nemecku a Jána Kalvina vo Švajčiarsku.
Reformácia vzápätí vyvolala reakciu katolíckej cirkvi - protireformáciu. Cieľom protireformácie bola ochrana záujmov a výdobytkov katolíckej cirkvi a často sa uskutočňovala za priamej podpory cisárskej moci v Uhorsku. Obidva prúdy boli ako voda a oheň a do ich reakcie sa dostávali takmer všetky spoločenské vrstvy obyvateľstva. Centrom týchto podujatí v určitých obdobiach sa stali východoslovenské mestá - Bardejov, Prešov, Košice, Levoča, Kežmarok, Sabinov a iné. V nich si reformácia nachádzala nielen podporu v ubiedených vrstvách, ale aj v nemeckej skupine obyvateľstva, ktorá uvoľňovala prúd reformácie.
Nespokojnosť so situáciou v Uhorsku vyjadrovala tiež uhorská šľachta, ktorá sa nevedela zmieriť s postojmi Habsburgovcov. Už začiatkom 17. storočia vypuklo povstanie Štefana Bočkaja, potom nasledovali nájazdy a ťaženie Gabriela Betlena a krátko na to aj vystúpenia Juraja II. Rákociho. Všetky mali charakter vystúpenia ľudových más proti Habsburgovcom, ale zároveň niesli so sebou aj "náboženské rúcho". V histórii boli označované ako stavovské povstanie a vždy sa skončili nejakým mierom a dohodou s cisárom. Z nich najčastejšie profitovala šľachta a poddaný ľud musel znášať jarmo ubiedenosti. Niektoré z nich boli súčasťou 30-ročnej vojny, ktorá sa šírila po celej Európe.
Na hradnom panstve Rákociovcov v Zborove sa práve na svadbe Františka I. s Helenou Zrínskou v roku 1666 zosnovalo sprisahanie ako "Veselényiho sprisahanie" uhorských magnátov za podpory francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a tureckej Porty. Sprisahanie už v roku 1671 bolo prezradené, jeho vodcovia pozatýkaní a mnohí z nich neušli poprave. Boli medzi nimi také osobnosti ako Peter Zrínsky, František I. Rákoci, Štefan Tököly, František Nádaždy, František Frankopán a i. Ostatní sa utiahli do zahraničia. František I. Rákoci sa poprave vyhol vďaka svojej matke a podplatenia súdu.
Povstaleckí kuruci sa ukrývali vo Francúzsku a Poľsku a vo vhodnej chvíli keď obyvateľstvo prejavovalo veľkú nespokojnosť so sociálnymi a náboženskými pomermi v krajine, vtrhli do Uhorska. Čoskoro sa povstalci zmocnili východného Slovenska, horného Považia, Turca, horného Ponitria a slovenských banských miest. V roku 1679 došlo k mierovému urovnaniu vzťahov medzi francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a rakúskym cisárom Leopoldom. Francúzsko a Poľsko prestali podporovať kurucov. Aj napriek tomu na zhromaždení v Hajdusoboszló vo roku 1680 si zvolili za veliteľa kurucov kežmarského magnáta I. Tökölyho. Zvolený náčelník kurucov sa viac začal orientovať na spoluprácu s Osmanskou ríšou. Kuruci potom dosiahli výrazné úspechy vo svojom ťažení a roku 1680 obliehali takmer celé Slovensko a časť Moravy.
Úspechy kurucov podnietili cisára Leopolda zvolať snem do Šoprone v roku 1681. Na ňom sa uzniesli, aby povstalci neboli nútení prestupovať na katolícku vieru a protestantom aby vrátili niektoré kostoly. Uznesenie kuruci nerešpektovali a rozhodli sa v načatom boli pokračovať. Obnovila sa sloboda náboženského vyznania pre šľachticov, ale nie pre poddaných. Turecký sultán zobral I. Tökölyho pod svoju ochranu a udelil mu titul uhorského kráľa, za cenu, že Turci získali zvrchovanosť nad územím Slovenska.
Až do porážky Turkov pri Viedni sa kurucom darilo. Po tejto udalosti od nich začali odstupovať šľachtici zo západného Slovenska a ťažisko bojov sa prenieslo na východné Slovensko, kde sa zachovala silná "bašta" protestantizmu. Cisárske vojsko využilo priestor na vedenie intenzívnejšieho boja proti kurucom a v roku 1684 boli kuruci porazení v bitke pod Šibeňou horou v Prešove. Kurucké povstanie sa ešte neskončilo. Cisárske vojsko po tomto úspechu odtiahlo dobyť ďalšiu baštu protestantizmu a kurucov na Zborovskom hrade. Po dobytí hradu sa znova vrátili do Prešova, ktorý sa medzitým opevnil a usadili sa v ňom kuruci, ktorí sa postavili k otvorenému boju s cisárskym vojskom (labancami). Obiehanie Prešova trvalo niekoľko mesiacov a nakoniec tam boli kuruci porazení v roku 1685, za cenu vysokých obetí, keď na strane cisárskych vtedy padlo 5 - 6 tisíc bojovníkov.
Imrich Tököly emigroval do Turecka. Jeho manželka Helena Zrínska utiekla na hrad do Mukačeva, ktorý hrdinsky bránila ešte tri roky, ale nakoniec bola aj tam kurucká povstalecká sila porazená. Helena Zrínska bola zajatá a transportovaná do viedenského kláštora uršuliniek. V roku 1691 sa ju jej manželovi podarilo vymeniť za zajatého dôstojníka cisárskej armády. Odišla spolu s manželom do vyhnanstva. I. Tököly neprestal bojovať do svojej smrti v roku 1705 proti cisárskej Viedni. Helena Zrínska zomrela v roku 1703. Telesné pozostatky obidvoch aj Františka II. Rákociho boli prevezené do Košíc v roku 1906.
Helena Zrínska bola dcéra chorvátskeho bána Petra Zrínskeho, vdova po prvom manželovi Františkovi I. Rákocim a naposledy manželkou I. Tökölyho. Pre údajné udržiavanie kontaktov s vodcami kuruckého povstania v Prešove sa v roku 1687 uskutočnil neslávny Carafov krvavý súd, pri ktorom bolo odsúdených 24 mešťanov a významných osobnosti povstania kurucov. Prešov sa v 17. storočí stal jedným z najvýznamnejších centier evanjelického odporu proti habsburskej monarchii a rekatolizácii. Mnohí za to zaplatili životom na popravisku. V roku 1667 bolo v meste postavené Evanjelické kolégium, ktoré bolo najvýznamnejšou vzdelávacou inštitúciou v širokom okolí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
