a nie je také nedotknuteľné, ako ešte pred poldruha storočím, keď sa "pokojne a snaživo učil vzácny slovenský ľud ctiť si zavčasu posvätnosť cudzieho vlastníctva". Tak to napísal v roku 1830 etnograf a publicista Ján Čaplovič a Medňanský a iní slovenskí vzdelanci 19. storočia, ktorí vyzdvihovali i úctu človeka voči človeku práve u Slovákov.
Aj keď bolo v tom čase dosť zbojníkov, tí nevykrádali domy roľníkov a želarov, hoci boli prázdne a zatvorené iba drevenou závorou aj niekoľko mesiacov, počas ktorých ich obyvatelia chodili do úrodnejších miest na žatvu, kosbu a jesenný zber úrody. Veľmi zriedkavo bolo počuť, že sa do takýchto prázdnych domov niekto vlámal a okrem malých výnimiek sa nevyskytla ani jedna krádež. Z písomných dokumentov sa dozvedáme, že v Bardejove 1841 boli v meste dvaja "žalárovaní", v roku 1833 ani jeden a podľa novín Pesti Hirlap bol prázdny žalár v meste aj v roku 1834. Ako písal Tudományos Gyújtemény, aj šarišské stoličné väzenie bolo v tom istom roku prázdne, tiež iné stoličné väznice boli v porovnaní s maďarskými takmer prázdne.
Až do roku 1812 mohli ľudia - viacerí aj sami, putovať cez lesy a vrchy vo dne aj v noci v každom ročnom období a nič sa im nestalo. Nikdy ich ani nepristavili zlí ľudia, nie že by ich dokonca okradli. Stávalo sa, že niekedy zbojník a vyhladnutá družina vtrhla na salaš, zarezala, upiekla a zjedla tam ovcu a vzali hrudu syra. Aj Jánošíkove, Surovcove a iné zbojstvá na cestách boli tiež zriedkavé, včelích úľov na voľných priestranstvách sa tiež nik nedotkol. Ľudia si na poli nechávali náradie od soboty do pondelka a našli ho tam, kde ho odložili - najčastejšie na medzi, pod stromom, v obilí, kukurici alebo len tak, na hline. Ak sa aj niečo stratilo, zlodej bol cudzí človek. V Malom Honteza posledných 50 rokov nepopravili za zločin ani jedného Slováka - píše Solennia Bibliothecal - ani v Turčianskej stolici, kde mali v roku 1841 štrnásť väzňov. Po dlhšom čase do temnice v Levoči zatvorili v roku 1815 zločinca, ktorý zbil svoju ženu, keď ju predtým vylákal do dubovického lesa v Šarišskej stolici. Potom išiel za richtárom a žiadal od neho potvrdenie, že mu zomrela žena vlastnou rukou. Potvrdenie dostal, ženu pochovali ako samovražedkyňu bez obradu. Onedlho vyšla pravda najavo. Tento zločin uverejnil Vanderer. Keď sa v horách začali v roku 1812 ukrývať vojenskí dezertéri, hlad ich prinútil kradnúť.
Tak ako sa Slováci vyznačovali poctivosťou, k ich vlastnostiam patrila aj úctivosť. Boli úctiví voči rodičom, vrchnosti, kráľovi. Deti s otcom aj o ňom komunikovali v množnom čísle - môj otec hovorili, čo robili - ale matku mali radšej. Možno aj to bolo na príčine, že do formulácií kliatby sa dostala matka a nie otec, ako napr. "Hrom ti do matere", "Nech ti hrom mater zabije!". Slováci nemali ani jednu kliatbovú formuláciu adresovanú otcovi, nekliali a nenadávali s osobou otca, ale vždy matky, lebo bola vzácnejšia, dôležitejšia pre deti. Od Čaploviča sa dozvedáme, že hrešenie a "bohovanie", aké mali Rumuni, Maďari, Slavónci a Taliani stále na jazyku, Slováci používali zriedkavejšie. Dokonca aj pohlavné orgány a prirodzené potreby označovali kvetnatejšie.
Kráľa si natoľko každý ctil, že stačilo, ak niekto povedal: "Nebi ho, to je kráľovský človek" a všetci ho nechajú na pokoji. V úcte mali aj zemepánsku vrchnosť, a ak bola voči nim láskavá, za nič na vete by nedovolili ublížiť svojmu zemepánovi a strážili jeho majetok ako vlastný. K úctivosti, slušnosti patrila aj počestnosť. Tá podľa etnografov a spisovateľov patrila medzi osobitné vlastnosti Slovákov v Uhorsku, najmä ženského pokolenia. Počestnosť zachovávali najmú slobodní a hoci sa v literatúre spomínajú prespanky, prespatá dievka bola zriedkavosťou a zriedkavosťou boli aj nemanželské deti. Väčšinou vďačili za svoj život takmer výlučne osvieteným mladým pánom, vojakom a služobníctvu, ktoré sa skultivovalo v zahraničí, kam cestovalo so svojimi pánmi na letné pobyty. V Gemerskej stolici v niektorých osadách sa narodilo za 15 rokov v rokoch 1786 - 1801 okolo 36 tisíc detí z nich 298 nemanželských, čiže len každé 120. dieťa, ako to uvádza spis Comitatas Gömöriensis. Porovnáva štatistiku s peštianskou, kde bolo medzi 684 novorodencami 12 nemanželských, čiže každé 57 dieťa. Túto do očú bijúcu mravopočestnosť si podľa Bartholomaeidesa z Gemera udržovali tak, že si dávali pozor na nevinnosť a poctivosť, čomu napomáhalo opovrhovanie a odsudzovanie tých, ktorí sa správali tak, čo bolo s nimi v rozpore.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
