Dnes zájdeme do vzdialenejšieho obdobia, do prvej polovice 19. storočia, do roku 1847 a to prostredníctvom prvých slovenských novín v spisovnej slovenčine. Sú to "Slovenskje národňje novini", vydávaná Ľudovítom Štúrom pred 159. rokmi. Dostala som sa k nim po rokoch, keď sme ako študenti Filozofickej fakulty UK tieto noviny povinne excerpovali so zameraním na určité slovné spojenia, štylistiku a mali sme si všímať ich skladbu. Obsahom ich článkov sme sa do hĺbky nezaoberali. To, čo som vtedy zmeškala, dobehla som teraz, keď som si preštudovala celý ročník 1847 od 148. čísla po 248. Čítate ich ako knihu, pretože jednak sú na formáte A4 a jednak sú strany od začiatku vydávania v r. 1845 číslované ako kniha. Rok 1847 sa končí stranou 994. Každé číslo je na štyroch stranách, obsahuje aktuálny úvodník, ktorý má často pre svoju širokospektrálnu tému aj viac pokračovaní, potom má Zahraničný denník, Domáci denník, inzerciu, rôzne správy a správy z burzy. Obsah má čo povedať aj čitateľovi 21. storočia po 159. rokoch. V auguste r. 1847 sa Štúr zamýšľa nad poslaním školstva a vyučovaním, ktoré má byť "vyučovaním opravdovým, užitočným, cieľavedomým a osožným v národnom jazyku alebo v materinskom jazyku. Nedá sa žiť a učiť sa ako v stredoveku, keď univerzity boli ako zámky, v ktorých sa skrývali a strážili poklady a kto sa chcel k nim dostať, musel sa prebiť a preraziť cez mŕtvy svet latinčiny, ako keby sa vybral za zlatým rúnom. Teraz mnohé národy ako papagáje musia opakovať, vyslovovať a čítať nie slová svojej matky, ale ako aj Sliezski Poliaci slová nemeckej macochy. Keď vyššie úrady spoznajú, že ten, ktoré chce na národ pôsobiť, musí sa s ním zblížiť a rozprávať sa s ním v jeho jazyku, teda úradník v službe poľských miest po poľsky a v slovenských po slovensky, aby získal dôveru," píše vydavateľ Ľudovít Štúr.
Domáci denník
Z Domáceho denníka sme vybrali tieto správy z východného Slovenska:
Ľudia zo Zemplína majú v súčasnej drahote šťastie v tom, že si môžu zarobiť. Medzi Ondavou a Topľou sa začal kopať kanál, aby sa obe rieky mohli spojiť, čím by sa umožnila po Tise plavba lodiam aj preprava tovaru, ale aj zavedenie priemyslu. Kanál začali kopať povyše Vranova a jeho dĺžka je dve míle. Široký je osem a hlboký šesť až osem siah. Každý deň pribúdajú robotníci a všetkých je 3900. Pre skupiny 10 - 12 chlapov sa určil priestor desiatich siah, na výkope ktorého si usilovní robotníci denne zarobia 2 - 3 zlatky. Keby si aj inde našli takú dobre platenú prácu, nemuseli by si ju ísť hľadať do sveta. O jedlo sa im postarali židovskí obchodníci z Veľkého Michala, Humenného a Vranova, ktorí získali právo predávať pre robotníkov na stavbe kanála chlieb za 30 grajciarov. Pracovné náradie - rýle, motyky, fúriky a iné poskytla stavebná spoločnosť oproti potvrdeniu obce o tom, že z nej pochádza robotník, pracujúci na stavbe kanála.
Zemplínska stolica vyčlenila zo svojho rozpočtu finančné prostriedky na založenie škôlky morušovníkov na panstve baróna Lužinského v Stankovciach. Barónov záhradník sám presadil z tejto škôlky vyše 2800 moruší. V Stankovciach sa má postaviť továreň na spracovanie hodvábu z vlákna priadky morušovej, ktorú začali pestovať nielen v Zemplínskej, ale aj v iných stoliciach východného Slovenska, kde každý rok vysadia dvadsaťtisíc morušovníkov. Bol to projekt, odporúčaný aj ministerstvom ako pomoc rozvoju poľnohospodárstva. Iniciátorom a oduševneným propagátorom chovu hodvábnika bol statkár A. Sóvári Soós z Trsteného pri Hornáde, kde sa okrem pestovania moruší ako základnej podmienky pre chov hodvábnika zaoberal aj pokusmi s výrobou hodvábnych nití strojovým navíjaním z motiek hodvábnika. O týchto pokusoch podrobne písali aj Košické noviny, ktoré vychádzali v nemčine a maďarčine. Neskoršie bol založený župný Spolok chovateľov hodvábnika a zásluhou jeho členov, no najmä R. Sóváriho Soósa sa konečný produkt - hodvábna látka v rôznych farbách dostala aj na krajinskú výstavu, kde získala ocenenie zlatou medailou.
Dobročinnosť a zločin
V čase, keď sa z výsadby moruší tešil barón Lužinský, veriaci Spiša smútili za prepoštom Spišskej kapituly Jánom Andujárom, ktorý zomrel po šiestich dňoch ochorenia ako 73-ročný. Oplakávali ho siroty a vdovy zo Spišského Podhradia, ktoré v ňom stratili svojho podporovateľa. O jeho dobročinnosti svedčila všetkým známa skutočnosť, že sa staral o živobytie 24 opustených sirôt a 12 vdov. Na pohreb prišlo aj tristo chudobných ľudí, ktorí od neho nikdy neodišli s prázdnymi rukami.
Čitateľov štúrovských novín ohromila správa o kanibalskom čine, ktorý vzbudzoval hrôzu u obyvateľov Šariša, kde sa stal v Lechnici. Dvaja bedári spáchali strašný zločin - zabili dieťa a zjedli jeho srdce a vnútornosti. K vražde aj kanibalizmu ich priviedli reči o tom, že ten, kto zje srdce dieťaťa, stane sa pri krádeži neviditeľný a teda aj nepolapiteľný. Na aký trest ich odsúdili, sme sa nedozvedeli. Celé Uhorsko sa však dozvedelo v jednomesačnom predstihu o programe cesty. Jeho cisárskej a kráľovskej výsosti arcikniežaťa Štefana, kráľovho námestníka v Uhorsku. Arciknieža mal cestovať šesť týždňov od Pešti po Belehrad. Do Košíc mal prísť 4. septembra 1847, kde mal prenocovať a 5. prijať zástupcov Abovskej, Turňanskej, Šarišskej, Spišskej a Ugočskej stolice. Predstaviteľov Zemplínskej stolice mal prijať 6. septembra v Šárošpataku. Jeho výsosť mala cestovať - po súši aj po riekach na lodi. Bolo to v období, keď sa pripravovala železničná trať, z Viedne do Bratislavy. Zo Starej Pasovy obleteli mocnárstvo zlé správy o veľkých povodniach a v Uhrovci v Trenčianskej stolici bolo zemetrasenie. Prejavilo sa rachotom, ako keby hrmelo, zatriasli sa domy, ale žiaden sa našťastie nezrútil.
Tragédia
K strašným správam patrila aj správa o dievčati z dediny Lapčanka pod Magurou, ktorú hlad dohnal k samovražde. Vyšlo na rebrík a z neho skočilo strmhlav dole. Po dvoch dňoch ju pochovali v Hornej Lapšinej, v spoločnom hrobe s dvoma ďalšími dievčatami. O dva dni prišiel hrobár vedľa kopať ďalší hrob a dokončiť prácu na hrobe dievčat. Počul jajkanie a volanie "pustite ma von!" Zavolal z dediny chlapov, rýchlo odkryli truhlu, otvorili a v nej bola živá dievčina. Nevládnu ju položili na trávu a po chvíli, keď sa posadila, pýtala mlieko. Dedinčania, ktorí sa už okolo nej zbehli, spočiatku sa zľakli, ale potom to považovali za zázrak.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
