Remiáša. Štyri roky po obvinení a vzatí do väzby zahynula obžaloba na nedostatok dôkazov, keďže utajení svedkovia, na ktorých bola postavená, si vraj vymýšľali z účelových dôvodov a skutok sa nemohol stať tak, aby bol exriaditeľ SIS návodcom, ktorý si za sumu 2 milióny Sk vraždu objednal. Len pre poriadok pripomeňme, že Remiáš bol tzv. spojkou toho Fegyveresa, ktorý sa roky ukrýval vo Švajčiarsku ako korunný svedok inej emblematickej kauzy Mečiarovej éry - zavlečenia malého Kováča.
Týmto verdiktom špeciálnej prokuratúry sa, s veľmi vysokou pravdepodobnosťou, definitívne zaťahuje opona za tzv. Lexovými kauzami, keďže vyhlásenia náčelníkov Kováčika a Trnku o tom, že "došlo k masívnemu vyvražďovaniu v podsvetí" (týka sa prípadných svedkov), resp. o tom, že nevedia dnes povedať ani toľko, či šlo o vraždu alebo - alebo čo??? - minimalizujú temer k nule vyhliadky na znovuotvorenie kauzy. A ostatné prípady, v ktorých konali polícia, prokuratúra a súdy, už skončili buď oslobodením, zastavením stíhania alebo výrokom, že skutok sa nestal. Ak poznáte umelca, ktorý chce vytvoriť sochu nevinnosti, môžete mu odporučiť Lexu za model. Skóre 13:0, ktorým deklasoval štátnu žalobu a obec vyšetrovateľov, ho oprávňuje.
Impozantný výsledok je však v hlbokom rozpore so skúsenosťami, indíciami aj explicitnými dôkazmi, ktoré vtedajšia opozícia, niektorí vyšetrovatelia a časť novinárskej obce s pôsobením SIS v rokoch 1995-98 získala. To nie je o dojmoch či politickom aktivizme (iste, u mnohých, samozrejme, bol), ale o žitej realite a faktoch. Nahrávka rozhovoru, v ktorom Lexa odporúča ministrovi vnútra, aby "nakopal do gúľ" istého nepríjemného vyšetrovateľa, je iba jeden z výstavných exponátov v zlatom fonde mečiarizmu.
Áno, toto a mnoho iného sa vzťahuje predovšetkým na zavlečenie malého Kováča, ktoré nemôže byť došetrené pre tzv. amnestiu Vladimíra Mečiara. A práve tá zostáva kardinálnym argumentom, prečo ani tisíc nula, nielen trinásť, nemôže byť dôvodom na prehodnocovanie vtedajších postojov a - nedajbože - "rehabilitáciu" exšéfa SIS. Napriek tomu: Ako zlá demokracia s manipulovateľnými a zneužiteľnými inštitúciami sa dá vnímať nielen krajina, kde tajná služba organizuje únos občana, ale aj taký štát, kde aktuálna stranícka nominácia nasadzuje vplyv a moc na perzekúciu politických oponentov. To je obraz, ktorý vnucujú už nielen HZDS a Lexova obhajoba, ale najmä debakel 13:0.
Je fakt, že potrestanie zločinov bývalej éry bolo korunou programu, resp. kampane politických síl, ktoré nastúpili v roku 1998 po Vladimírovi Mečiarovi. A je pravda, že sme už videli a počuli aj volebné sľuby, ktoré sa plnili menej razantne. Tu však bol dôraz namieste, pretože zločin pri budovaní štátu, ak existuje také podozrenie, je viac ako agenda politickej súťaže. Navyše, spor s Mečiarom o interpretáciu jeho éry bol základnou osou politického zápasu aj v rokoch 1998-2002. Najzávažnejšou prekážkou, a to pritom v kľúčovej kauze, bola pritom práve Mečiarova amnestia na únos. Ak v tejto politicko-psychologickej expozícii došlo k pôsobeniu (nátlaku, ovplyvňovaniu) na orgány činné v trestnom konaní, aby symbol zneužívania moci - Lexu - usvedčili aspoň v jednej trestnej veci, dá sa chápať, že vyšetrovatelia a prokurátori osedlali aj také príbehy či kauzy, kde okrem dobrej vôle a viery, že Lexa neurobil ani jeden krok v rámci zákona, neexistovala, takpovediac, dôkazová situácia.
To je, zrejme, časť vysvetlenia, že prečo svieti na ukazovateli skóre zahanbujúcich 14:0. Námietka, že to ešte nie je ospravedlnenie, je korektná, ale ignoruje vrcholnú neštandardnosť situácie, v ktorej vyšetreniu najťažšieho a dôkazne najjasnejšieho trestného skutku bráni neprekonateľná ústavná prekážka. Preto sa tento právny stav-nestav nedá morálne hodnotiť. A teda ani súdiť. Politicky platí, že neexistujú také volebné priority, ba ani morálne imperatívy, ktoré by obhájili akýkoľvek tlak na prácu polície a justície. Zároveň vieme, že to je ideál a orgány činné v trestnom konaní fungujú pod aspoň nepriamym vplyvom za každej vlády. Nesmie sa pritom stratiť zo zreteľa, že Lexov "shut out" v súboji so štátom a spravodlivosťou ide aj na konto nezrozumiteľných súdnych verdiktov - napr. v kauze triptychu troch kráľov, kde sa skutok aj podľa súdu stal, len chýbal "subjektívny úmysel". Je zrejmé, že Lexov čistý štít je sčasti aj zrkadlom slovenskej justície. Rozplietať kauzalitu deja však nemá význam. Sága Lexa bez trestnoprávnej koncovky sa takto nedáva viac než poučenie a vieru, že história sa nebude opakovať, hoci spravodlivosť onemela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
