Aj na slávnych neslávne zabúdame

Sportnet|25. sep 2006 o 00:00

Košice Slovenský futbal akoby si nevedel vážiť všetkých tých, čo pre jeho dobro urobili veľa. Zabúda na svoju minulosť, preto naša mlaď je

ochudobnená o vzory. Po eufórii úspechov rýchlo zabúdame na tých, čo sa o ne zaslúžili, preto dokonca aj reprezentanti rýchlo zapadnú do zabudnutia. Príkladov je neúrekom, o čom nás presvedčila aj tohtoročná konferencia SFZ. Na nej si minútou ticha uctili pamiatku známych hráčov, trénerov a funkcionárov, ktorí zomreli v posledných štyroch rokoch. Žiaľ, táto spomienka však mala aj tienistú stránku, keď takpovediac pod vlastnou sviecou zostala najväčšia tma. Ani nie tri mesiace po smrti čs. reprezentanta a neskôr trénera Juraja Szikoru, ktorý žil v Bratislave, si nik nespomenul na jedného z najtechnickejších futbalistov slovenskej histórie. Človek by ako-tak prižmúril aspoň jedno oko, keby išlo o náhodu. Vari dodnes nik na SFZ nevie, že dva roky pred konferenciou zomrel jeden z povojnových reprezentantov Ladislav Putyera, ktorý by sa v túto sobotu dožil osemdesiatky. Je to smutné konštatovanie o našej povrchnosti k ľuďom, čo boli dobrí iba vtedy, keď žiarili na vrcholnej scéne.

Ak som sa pýtal ľudí strednej futbalovej generácie, kto je Putyera (v novinách, ale aj vo väčšine publikácii písali jeho meno nesprávne Putera), až som sa pýril, keď som sa nedočkal očakávanej odpovede. Pritom rodák zo Šale nebol tuctovým, ale rýchlym pravým krídelným útočníkom, ktorý nehral za podradné mužstvá. Veď obliecť povojnový dres ŠK Bratislava, Jednoty Košice, ATK Praha a dokonca aj čs. reprezentácie to už bolo vyznamenanie najvyššieho rangu. Populárny Laci Báči sa narodil 30. septembra 1926. Po futbalových začiatkoch vo svojom rodisku sa dostal v ročníku 1954/46 medzi veľkých hráčov ŠK Bratislava, ale pri množstve kvalitných futbalistov tohto rýchlonohého útočníka nedocenili. V jeseni nastúpil totiž len v troch stretnutiach, gól dal proti Rakovníku a Nymburku, avšak presvedčivejšie upútal až v Košiciach. Jeseň v roku 1946 tu nezačal najšťastnejšie, lebo mužstvo v zložení Tarhaj Prošovský, Pásztor Hučka, Zibrinyi, Kertész Putyera, Kuchár, Csiszár, Klimek, Turek prehralo v Prahe so Spartou 0:4. Navyše, za Jednotu dal iba jeden gól proti Žižkovu, ktorým iba zmiernil prehru 1:3. V nasledujúcej sezóne však bol už s 11 gólmi najúspešnejším strelcom košického kolektívu. V polovičnom ročníku 1948 (bez odvetných zápasov) dal tri góly a bol s nimi v košickom rebríčku tretí, no ďalšie tri už pridal v ATK Praha, kde narukoval spolu s klubovým spoluhráčom Semešim po deviatom kole. V tom čase bol Putyera vo výbornej streleckej forme, veď v roku 1949 bol s 13 gólmi najúspešnejším strelcom ATK a o rok neskôr s rovnakým počtom druhý, takže poverčivá trinástka mu len a len žičila. Napokon, zásluhou skvelej mušky nastúpil 30. apríla 1950 na štadióne Dózsu Újpest v drese ČSR proti Maďarsku ako reprezentant s poradovým číslom 256. Naše mužstvo pod taktovkou trénera Ladislava Ženíška v zostave Matys Zibrínyi, Vičan, Krásnohorský Menclík, Benedikovič Putyera, Malatinský, Tegelhoff, Preiss (46. Hlaváček), F. Vlk prehralo vysoko 0:5, čo ani nebolo takým prekvapením, lebo súper mal v tom čase veľmi silné mužstvo. Prekvapilo však, že ako Putyera, tak ani Zibrinyi a Matys sa do vysnívaného výberu už nikdy viac nedostali. Za to však trikrát reprezentoval béčko. Prvý raz 10. apríla 1949 v Budapešti proti Maďarsku B, kde naši remizovali 1:1, potom 22. mája smútil po prehre s béčkom súpera v Bukurešti a napokon v reprezentácii sa nedočkal víťazstva ani v odvete s Rumunskom, ktoré zdolalo ČSR B 21. mája 1950 v Bratislave 2:1 v zostave: V. Morávek Zibrinyi, Beneš Baláži, Marko, Benedikovič Putyera, Tibenský, E. Svoboda, Skyva, Šimanský. Po vojenčine sa vrátil rýchly útočník do Košíc. V roku 1951 strelil v drese Dynama Košice sedem gólov. Hral aj posledné rozhodujúce stretnutie s Tatranom Prešov, v ktorom Košičanom išlo o titul, ale po bezgólovej remíze len kvôli horšiemu skóre skončili tretí. Vo farbách Jednoty a Dynama zohral 52 ligových stretnutí a dal v nich 21 gólov. Po dlhšej odmlke sme zaevidovali jeho meno na vrcholnej scéne v ročníku 1959/60 v Slovane Nitra. Hral ešte tri sezóny, dal v nich tri góly a v ročníku 1961/62, v ktorom dovŕšil 37 rokov, skončil s ligovou kariérou. V najvyššej súťaži strelil 55 gólov, experti tvrdia, že viac-menej bol v každom druhom stretnutí úspešný. Laci báčiho, 16. Slováka v povojnovej čs. reprezentácii, vyhlásili v roku 2000 za najlepšieho futbalistu šalianskej histórie. To ho veľmi vzpružilo, pretože jeseň života mu pripravila dosť smútku. Zomrela mu totiž manželka, rovnako aj syn a on, ako nie jeden futbalista, sa dostal na invalidný vozík, takže musel mať opateru. Keď ho však mesto dekorovalo a ocenilo jeho hráčsky um, s radosťou chodil v Šali na majstrovské zápasy, kde požíval veľkú dôveru. Až do 12. decembra roku 2004, keď takmer bez povšimnutia navždy opustil veľkú futbalovú rodinu. Človeku, ktorý zabával umením aj vyše štyridsaťtisícové návštevy, prišlo dať poslednú úctu iba niekoľko desiatok ľudí...

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Aj na slávnych neslávne zabúdame