ktorá ako región nikdy nemohla súťažiť v záujme s Blízkym východom, USA, ázijskými "tigrami", jadrom EÚ a pod. Teraz sa navyše rozpadla vláda vo Varšave asi po tretíkrát po sebe - a Visegrád je už týždeň v nepretržitom zábere takých globálnych inštitúcií ako CNN, BBC či veľké anglické printy. Aj so Slovenskom, samozrejme. Niežeby tento boom záujmu musel byť škodlivý z princípu, fakt je ale ten, že Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovensko sú vnímané ako jeden investičný región, z čoho vyplývajú aj také skutočnosti, že ak napr. padá forint, tak slovenská koruna sa zvezie, hoci pomalším tempom, tiež. Takže nie je celkom jedno, aký obraz a z akých (dez)informácií si vytvárajú finančné trhy, "opininon lídri" či známkovatelia typu Fitch, Moody´s alebo Standard & Poor.
Analýzy sa mýlia v základnej premise, teda v hľadaní spoločného menovateľa kríz a problémov jednotlivých štátov. "Vyzerá to, akoby štáty regiónu pochopili vstup do EÚ, z ktorej začali prichádzať dotácie, ako povolenie k nerestiam. Staré nepriateľstvá, utlmené snahou páčiť sa Bruselu, sa oživili, veď nijaká krajina ešte nebola z EÚ vylúčená", napísali napr. londýnske The Times. Za myšlienkou, že ide o akúsi eufóriu uvoľnenej disciplíny po začlenení do únie, kráča hneď aj diagnóza "novej vlny populizmu" ako univerzálnej reakcie na transformáciu ekonomík. A za najjasnejší dôkaz, že padáme všetci štyria do rovnakého bahna sa vydáva "laxný prístup k prijímaniu eura". Pričom sa prehliada, že špeciálne Ficova vláda na euro prisahala, a teda je - myslime si, čo chceme - výnimkou z "laxného prístupu". (Iná vec je, samozrejme, ako to dopadne.) Rozprávanie smeruje vždy k rovnakej pointe v regióne nie sú ešte stabilné demokracie a dobrí politici či stranícke systémy západného typu. A výbuchy, krízy či čudné vlády, čoho všetkého sme v Prahe, Varšave, Budapešti a Bratislave svedkami, vlastne len obnažujú pravú tvár Visegrádu, milosrdne prikrytú doteraz povinnými cvikmi na ceste "do Európy".
Niežeby nič z toho nepripomínalo skutočnosť a všetko bol výmysel bez podkladov. Naopak keby teraz autor začal chváliť slovenských politikov a tvrdiť, že sme parlamentná demokracia ako v Anglicku, musel by sa zblázniť. Do ktorejkoľvek zo štyroch krajín sa pozrieme, rok 2006 celkom iste nie je vrcholom postkomunistickej obrody. Ale tvrdenie, že štyri "prúsery" naraz nie je náhoda, ale akási plošná regionálna úchylka, ktorá práve teraz vypukla, je hlúposť. Nie je podstatné, či ide o zlú analýzu a či hlúpe zdroje, ale napr. medzi situáciou v Česku a Maďarsku nie je jediný prienik, ktorý by ukazoval na spoločné korene. Ani vtedy, ak nový český minister financií Tlustý na margo rozpočtu hovorí, že "sme asi jeden rok za Maďarskom, a to som ešte optimistický". Dôvodom, prečo majú v Prahe už, dá sa povedať, chronickú krízu, totiž nie je rozhadzovanie Paroubkovej vlády ani nereálne predvolebné sľuby, ale jednoducho unikátna remíza 100:100 medzi dvoma blokmi. Keby voľby dopadli 101:99, tak nejaká vláda tam proste existuje. Skutočnosť, že v prípade väčšiny ľavice by mohla fungovať len s podporou komunistov, nie je nič nové, keďže koalícia ČSSD-KSČM mohla vzniknúť už aj v minulosti a s vyššou podporou (111 mandátov), len medzistranícke vzťahy boli iné. Maďarský schodok rozpočtu, ktorý je skutočne absurdný, sa nevytvoril v roku 2006 ako dôsledok "uvoľnenej disciplíny po vstupe do únie", ale sa akumuloval dlhé roky, dávno pred 1.májom 2004. Deficit je to ozaj nehorázny, ale v o čosi nižšej miere, avšak s rovnakou motiváciou prekračujú Pakt stability (max. schodok 3 percentá HDP) i prominentní členovia únie. Na čele s Nemeckom a Francúzskom.
Slovenská vládna koalícia je síce bastardná, ale neexistuje jediný znak či proces, ktorým by sa jej vznik a spoločenské pozadie dali pripodobniť k inak veľmi podobnej formácii v Poľsku. Kým vo Varšave to je ozaj novinka daná explóziou na politickej scéne pred pár rokmi, my sme takú zostavu už mali v bledoružovom v rokoch 1994-98. Na Slovensku nie je viac nacionalizmu ani populizmu ako bolo predtým, celý "zázrak" je v tom, že pred týmito voľbami neprepadlo toľko hlasov protireformných a do minulosti zahľadených voličov ako v roku 2002. Slovenská politicko-spoločenská realita sa veľmi málo podobá aj na českú či maďarskú. Niežeby neboli aj spoločné rysy, ale to, že Visegrád je tu a práve teraz hore nohami, má vlastné a jedinečné príčiny v každej jednej krajine. Vyrábať z toho akési blokové pomätenie je síce príjemné zjednodušenie, ale komplexne "mimo misu".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
