kiwi
To, že náš študentský život musí zniesť aj inú ťarchu ako blížiacu sa školu som si pripomenula aj pred nedávnom, keď som mala veľmi "príjemnú" skúsenosť.
Všetko sa to odohralo v jednom nemenovanom obchode. Hneď ako som vošla, v tom momente som vycítila, že skutočnosť, že nemám na sebe šaty čo len pred nedávnom odprezentovala nejaká svetoznáma značka na svojich mólach, zo mňa robí menejcenného človeka. A prečo menejcenného? Lebo tak si niekedy pripadám keď vstúpim do obchodu a teta predavačka sa na mňa pozrie asi tak, že tam nemám čo hľadať. Teda aspoň podľa nej.
To, že v tom svojom oblepenom pokreslenom batohu, môžem mať aj 10 000 Sk a hodlám ich aj utratiť, ju vtedy ani nenapadne. No a nebodaj od nej chcete viac, ako len nablokovať tovar, ktorý si sami vezmete, vyskúšate a ešte aj odnesiete k pokladni? Tak neostaňte prekvapení, keď si schuti zahundre a nemilo Vás niekam pošle...A to do slova...
Teda ja sa čudujem? Týmto svojím prejavom nechcem nikoho uraziť, veď poznám obchody kde sa vždy rada vraciam, lebo prístup je úplne o inom. Škoda však, že takýchto milých a príjemnych predávajúcich je čoraz menej. Ale veď koho to koniec koncov trápi? Zrejme nie sú platení v závislosti od množstva predaného tovaru, tak načo by mali byť ústretoví?
Myslím si, že to, že nemáme ešte školy a sme len "tá dnešná mládež", z nás hlupákov ešte nerobí. No a po zlých skúsenostiach som sa rozhodla, že keď sa mi v obchode páči, tak to niekomu poviem, ale keď sa tam ku mne budú správať ako naposledy, vykričím to celému svetu.
Autor: MÔJ PREDAVAČ, MÔJ PÁN?!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
