najznámejších filmov, kde v jednej z hlavných úloh hviezdil vynikajúci slovenský herec Vladimír (Ady) Hajdu. Na jeho konte je aj množstvo predstavení predovšetkým v divadle Astorka Korzo ´90, ktorému je verný už 16 rokov. Občas kričí, je hysterický, ale najčastejšie sa smeje.

Tvrdí, že ani sám nevie, prečo sa dal na herectvo, no baví ho už pekných pár liet. Vraj je to preto, lebo sa môže stále hrať...

Zvyčajne vás ľudia poznajú ako vysmiateho, dobre naladeného, niekedy priam až bláznivého. Ste vždy taký?

- Nie. Ja som doma normálny. Dokonca som ticho. Niekde si musím dobiť energiu a preto, keď to nemusím, tak to nerobím. Ľudia už odo mňa očakávajú, že musím stále váľať nejaké srandy. No a minule som bol v úplnom pokoji, bolo mi strašne dobre a všetci sa ma pýtali, či som chorý. Ľudia si jednoducho zvyknú na niečo, keď ma vidia na obrazovke, ale v skutočnosti sa to nedá vydržať, byť naštartovaný 24 hodín. To je fakt na mašľu.

Čo vám dokáže pozdvihnúť náladu, rozosmiať vás?

- Jééžiš, blbosť je úžasná vec a toho je okolo nás toľko! To je taký nejaký zlom, kde my žijeme. Takže ľudská blbosť ma vždy dokáže rozosmiať. Najprv ma to vytočí a potom sa nad tým zasmejem.

Napriek všetkému však vždy pôsobíte dojmom šťastného človeka. Pramení to z vášho detstva? Aké ste boli dieťa?

- Ja som vyrastal s bratmi, sme štyria chlapci. Mama je odtiaľto z východu - mantácka Nemka, otec je Maďar, teda bol, mali sme v rodine Poliaka, Čecha a ja som Slovák Bratislavák. Takže u nás je to výborne pomiešané. Som z bratov najmladší a mal som byť dievčatko - Evička. Ale som veľmi rád, že s týmto mojim dizajnom som napokon chlapec. (smiech) Moje detstvo bolo absolútne šťastné, problém bol akurát v tom, že keď som chcel zbaliť nejaké dievča, tak sa nedalo, lebo ma volali ušaté embryo! Bol som hrozne tenký, zakomplexovaný a vždy som reval. Do ôsmych rokov! A dodnes neviem prečo! Potom ma zrazilo auto a začal som sa smiať.

Nehoda? Čo sa stalo?

- Jedna slečna išla na takom bledomodrom moskviči. Dodnes si pamätám, že šla rovno a pritom mala blinker doprava. Keďže mala ten blinker, tak ja som teda vyrazil. Zobudil som sa na to, že ležím vedľa toho havinka, čo sa dáva do áut s tou kývajúcou hlavičkou a pozrel som sa na seba, aký som krvavý. To si pamätám. Potom blik a už ma operovali. A ten nos, čo mám taký "výrazný", s ktorým zarábam peniaze, to je pamiatka na operáciu. Mám na ňom 16 štichov.

Vo vašej rodine sa veľa športovalo. Jeden brat bol majstrom Československa vo vodnom póle, ďalší v pingpongu. Na vás sa nenalepili také vlohy?

- Pokúšal som sa športovať. No keď sme ako chalani hrali futbal a takú hru šestnástky jedenástky, tak som zakopol o kamienok a spadol som na hlavu. Mal som otras mozgu a vtedy mi povedali, že ty nemôžeš športovať. Ty si taký...

Preto ste sa radšej rozhodli pre herectvo?

- Áno. Odvtedy, jak som drbol na hlavu, dal som sa na herectvo. (smiech) Ale nie. Ja som sa dal na herectvo kvôli jednej dievčine. Keď som bol šiestak a ešte som nebol vyvinutý, prišla k nám do triedy deviatačka s takými perfektnými trojkami "kozami" a spýtala sa, kto chce chodiť na ľudovú školu. A ja som sa prihlásil, hoci som ani nevedel, čo to je. Ale mala úplne geniálne kozy a kvôli nim som sa dostal k herectvu.

Kto potom vo vás objavil talent?

- Nikto! Ja som vôbec nevedel, že to mám. Ja som to ani netušil! Ale fakt som tam bol len kvôli tomu dievčaťu. Povedal som si, že keď tam chodia také baby, tak tam idem aj ja. No a keď som tam už bol, začali sme sa hrať a zrazu som zistil, že to je úžasné, to ma baví. Nevedel som, že je to hranie, keď to trikrát zopakujem, že to je herectvo.

Čo vás potom už ako staršieho na tom herectve lákalo?

- No práve to! Že to je také hranie sa a že je to také pestré. Že sa vlastne hrám a oni mi za to dokonca aj platia. (smiech)

A splnili sa vaše očakávania?

- Mhm, to už len teraz sa nič nerobí. Teraz sa hráme, ale až tak dobre nás neplatia. Ale ja si pripravujem vlastný projekt. Možno už na jar budeme mať s Romanom Luknárom v Bratislave takú kultúrnu loď. Bude tam veľká galéria pre mladých umelcov, niečo pre hudobníkov, samozrejme divadlo, tanečné priestory, ale aj krčma, vlastne všetko možné. Veľmi sa teším a všetkých k nám pozývam.

Roman Luknár je vašim životným kamarátom. Ako dlho sa poznáte?

- Z LUDUS-u. (divadlo pre deti a mládež v Bratislave, pozn.) Ja som bol pankáč a on new wave nová vlna a neznášal som ho. Nosil parfémy. Ja som bol pankáč a smrdel som, no on vraj krásne voňal. Ale postupne on zmenil názor na new wave, ja na punk a nejako sme sa znormalizovali.

Svojho času sa o vás hovorilo, že ste viac než len kamaráti? Nevadilo vám to?

- No kedysi o nás hovorili, že sme buzeranti. Ale čo? My sme to potom dokonca robili tak, že sme chodili po ulici, držali sme sa za ruky a provokovali sme. Ale tie frajerky chodili za nami. Takže môžem všetkých ubezpečiť, ešte stále som na dievčatá. (smiech)

Šestnásť rokov ste verný divadlu Astorka Korzo ´90, ktoré je známe svojimi skvelými tragikomickými predstaveniami. Čo ste na pódiu radšej, tragik alebo komik?

- Oboje. Lebo tá tragikomédia, to je vlastne celý náš život. Predsa nie je človek, ktorý sa len smeje a neexistuje ani človek, ktorý len plače. Takže máme tie výboje a vlastne celý život, ktorý žijeme, je tragikomický a aj absurdný.

V divadelných predstaveniach i filmoch ste často hrávali aj milovníkov...

- Áno, hrával som, ale už ma to prešlo. Teraz ma už obsadzujú za otcov. Už to jednoducho mám za sebou. Teraz som síce dostal nejakú mladú milenku v hre Milovníci, Luciu Gažiovú. Ale... No, napríklad, v Letných hosťoch hrám zase podvedeného manžela. Marta Sládečková ma už podvádza s mladými zajačikmi.

Na javisku ste vystriedali nemálo partneriek. S ktorou sa vám najlepšie hráva?

- To nemôžem povedať! Keby som jednu spomenul, tak tie ostatné ma zabijú! (smiech). Takže musím povedať, že všetky sú úžasné, každá má niečo. Ale s Aničkou Šiškovou som najviac. Teraz napríklad, okrem iného, hrávame aj Odchody vlakov trikrát do mesiaca v Prahe. Takže s ňou som asi najčastejšie a my sa už tak dobre poznáme, že aj keď dýcha, tak už viem, čo chce povedať a ona vie, čo si myslím ja. Anička je tak ako, no ešte nie je starý tučný kamarát, ale je to veľmi dobrá kamarátka.

Herec je svojim spôsobom aj kočovník. Nerobí vám problém pravidelne zbaliť kufre a odísť na predstavenie do Košíc, Prešova, Banskej Bystrice či iných kútov Slovenska?

- V septembri je to výborné, ešte aj v zime sa to dá, ale keď sa už blíži jún, to si viete predstaviť, aký som naštvaný. Už toho mám dosť a strašne sa teším na prázdniny. Ale teraz v septembri ešte nie.

Aký je rozdiel medzi publikom trebárs v Košiciach, Bratislave, či Prahe, kde tiež vystupujete?

- Výrazné rozdiely medzi publikom vlastne ani nie sú. Áno, každé publikum je síce iné, ale ide o to, ako sa vydarí predstavenie, ako prídu ľudia naladení. Ľudia sú všade rovnakí, no záleží aj na tom, s akou náladou prídu do toho divadla, či to predstavenie chcú prijať, alebo nie. A ide aj o to, ako sme my naladení a keď sa to spojí, tak je to výborné.

Vo filme Chodník cez Dunaj, kde ste hrali jednu z hlavných postáv, ste boli prinútený utiecť za hranice. Kedy a pred čím máte chuť ujsť?

- Niekedy pred sebou samým. Ale nedá sa ujsť. Ako sa spieva v tej piesni "pred sebou neutečieš", tak je to pravda. Ináč, najťažšie je žiť sám so sebou. Toto je najväčšie umenie. A vydržať sám so sebou aspoň hodinu denne. A môžem povedať, že to dokážem.

Z divadla ste ešte nemali nikdy chuť zutekať?

- Ale, pravdaže, áno! A hlavne na začiatku leta. Taký máj jún sú u mňa krízové mesiace. No potom sa to vždy vyrieši tým, že prídu prázdniny.

Nemáte chuť odsunúť herectvo bokom ani teraz, keď sú žiadanejšie rosničky, celebrity z reality šou, či moderátori? Nemáte chuť robiť niečo podobné?

- Nie, nie, nie. Oni sú tí rýchlokvasení "umelci". Síce rýchlo zahviezdia, ale potom, za takých päť rokov, to už robiť nebudú a ja to robím už 25 rokov.

Ešte nedávno ste hrávali mladých chalanov a už sám ste otcom 13-ročnej dcéry a 8-ročného syna. Čo potomkovia? Potatili sa?

- No, ten malý je celkom po mne. Je úplne taký ako ja. To som asi vyklonoval. Ten sa ešte nezastavil odvtedy, čo sa narodil. Furt sa hýbe, presne ako ja. No dúfajme, že z neho nebude herec. Ale asi nie, viete, on je strašne na peniaze. Veľmi miluje peniažky. Chválabohu. Tak dúfam, že sa mu v tomto bude dariť a potom bude pekne živiť ocinka. (smiech).

Aký máte s deťmi vzťah? Ste autoritatívny otec?

- No, niekedy treba byť aj autoritatívny, niekedy sa s nimi treba pohrať, pomojkať a ja som normálny otec. Aj na nich kričím, keď to treba.

Nedávno ste urobili rozhodnutie, ktoré mnohých ľudí, čo vás poznajú, poriadne prekvapilo. Zaobstarali ste si domček na vidieku. Čo vás, typicky mestského človeka, k tomu viedlo?

- Už som toho mal dosť. Tých kaviarní už stačilo. Nejakých 20 rokov v kaviarni je dobré, ale potom príde chuť na zelené. Teraz sa z nášho domčeka na Záhorí strašne teším. Je to vynikajúci relax. V živote som si nevšimol, že niečo kvitne a zrazu kvetinky, stromčeky. Dokonca fyzicky pracujem. (smiech) Zatiaľ som síce všetko pokazil, ale už sa učím! Sú sem tam aj nejaké zranenia, ale ešte mám všetky údy.

Vlani ste boli na bratislavských Korunovačných slávnostiach kráľom Rudolfom II. Kedy sa cítite ako kráľ?

- Tak to bola len tá chvíľa, keď som bol v kostole na korunovácii. Vtedy som sa naozaj cítil ako kráľ. Ináč si síce hovorím do zrkadla "Kto je tu kráľ?! Ja som tu kráľ!" Ale keď sa zbadám, veru, nie som kráľ.

A ktorá pozícia je podľa vás výhodnejšia, kráľ alebo šašo?

- Ono je asi niekedy lepšie byť šašom, pretože ten kráľ musí rozhodovať a šašo si môže robiť z kráľov srandu. Takže pozícia šaša je veľmi výhodná.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.