nejedného študenta aj toto leto.
Priznám sa, ani my s kamarátkou sme neodolali. Na internete sme našli skvele vyzerajúcu ponuku od pracovnej agentúry sídliacej v Spišskej Novej Vsi. Mali sme robiť čašníčky v kaviarni blízko pláže, stravu a ubytovanie zabezpečoval zamestnávateľ. Idea krásne stráveného leta však netrvala dlho...
Agentúra nám sľúbila, že nás na letisku bude čakať jej delegátka, ktorá nám pomôže sa zorientovať v novom prostredí a zoznámi nás s novým zamestnávateľom. Skutočnosť však bola iná.
Na letisko sme prileteli v noci, kde nás čakal náš budúci kolega, 21 ročný Cyperčan, ktorý začal len nedávno pracovať v kaviarni ako čašník. Prvý šok sme zažili hneď pri ubytovávaní. Unavené z letu a vystresované z nového prostredia sme s ním blúdili asi pol hodinu po tmavej poľnej ceste, kým sa mu podarilo nájsť náš dom, teda vlastne farmu, v ktorej sme mali prespávať. Tmavá opustená usadlosť, ktorá slúžila na uskladnenie zemiakov a starých traktorov, vyzerala ako vystrihnutá z hororového filmu. V tej chvíli sme si uvedomili, že sme ostali samé, opustené na malom ostrove, z ktorého takmer niet úniku. Rodičia ani nikto iný netušil, kde sa presne nachádzame. Takže ak by nám niečo hrozilo, nádej na pomoc zo strany blízkych bola minimálna. Museli sme vyzerať veľmi vystrašene, keďže sa náš nový kolega, rozhodol, že nás radšej prvú noc ubytuje v hoteli.
Druhý šok sme zažili vtedy, keď sme uvideli našu budúcu prácu. Z pôvodnej kaviarničky pri pláži, sa vykľula herňa a dedinská krčma. Žiadni zahraniční turisti, iba postarší Cyperčania, ktorí pripomínali našich neprispôsobivejších spoluobčanov, boli pravidelnými hosťami každý večer. Spolu s nami pracoval spomínaný Cyperčan a ešte jedna Švédka, čo bolo hneď na prvý pohľad príliš veľa pre tak malú "kaviarničku". Našimi šéfmi boli traja bratia, ktorý boli zároveň aj najčastejší hostia. Spočiatku boli milí, ale o zmene ubytovania nechceli ani počuť. Tak sme sa zmierili s tým, že našim dočasným domovom sa stane farma. Navyše nám každú noc robila spoločnosť biela myš, ktorá sa nechcela vysťahovať a vďaka ktorej sme nemohli spávať. Ďalším problémom bola strava, ktorú sme mali mať zabezpečenú. Našich zamestnávateľov to však zjavne nezaujímalo. Nič iné nám neostávalo len si na škŕkajúce žalúdky rýchlo zvyknúť. Horšie to bolo s pitnou vodou, ktorú sme si museli tiež kupovať. Samozrejme nás hneď napadlo, že budeme kontaktovať agentúru a žiadať o zmenu práce. Ale po rozhovore s pánom, ktorý tvrdil, že pozná našu delegátku, sme to úplne zavrhli. Povedal nám, že sa nemáme sťažovať, lebo v inej práci by sme sa mali oveľa horšie. Podozrivé nám bolo to, že tento pán bol veľmi dobrý kamarát našich šéfov. To však nebolo zďaleka všetko. Netrvalo dlho a pravý dôvod, kvôli ktorému potrebovali do kaviarne dve sympatické Slovenky, vyšiel najavo.
Začalo sa to vtedy, keď sme si mali nechávať platiť drinky od zákazníkov. Počase ich bolo toľko, že sme ich vylievali do drezu. S drinkmi sme ešte súhlasili, ale stupňovalo sa to ďalej a postupne od nás chceli, aby sme si prisadali k hosťom. Potom nám už bolo všetko jasné! O úchylných pohľadoch a rečiach ani nehovoriac. Vtedy sme si skutočne uvedomili v akej situácii sa nachádzame! Mali sme však šťastie v nešťastí. Obľúbil si nás kolega a pomohol nám vymyslieť plán na útek. Museli sme sa dohodnúť veľmi nenápadne, aby si to nikto nevšimol. Báli sme sa, že ak by niečo zistili, vzali by nám letenky a pasy, ktoré sme mali v dome, ktorý sa nedal zamknúť. Po robote nás odviezol domov, zbalili sme si rýchlo kufre a v noci sme ušli.
Nika
...to be continued :-)
Autor: por
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
