do spravodajstva, nie je veľká téma. Ani ako neprípustný pokus o intervenciu do slobody vysielania, ani ako príspevok do debaty o tzv. verejnoprávnosti - teda či STV pochybila. Je to typologicky obohraná kauza, ktorá sa zjavuje kdekade aj v obludnejších formách. Trebárs i v slávnej BBC - kauza Irak. U tzv. verejnoprávnych médií sú nájazdy politikov akurát viac na očiach, akože citlivejšie, a ak niečo praskne, verejná debata to preberá ako škandál v tom zmysle, že vidíte - politici opäť pošliapavajú nezávislosť médií. Fakt je ten, že neexistuje demokracia, kde by sa také veci nediali. Rozdiely sú len vo formách a latencii, resp. otvorenosti.
Tým, že Fico bojuje o svoj pozitívny obraz aj neprípustnými (neštandardnými) prostriedkami, ešte nevyčnieva z plejády iných politikov. Moment, ktorým sa jeho prešľap odlíšil od bežnej produkcie, je priamočiarosť a naivita. Toto sa robí cez vplyvových maklérov či iných lobistov. Ak premiér osobne, či aj jeho hovorkyňa, vyvolávajú šéfredaktorovi, tak "prevalenie" a škandál si priam privolávajú. Svedčí to buď o hlúposti, alebo pocite bohorovnosti, keď je politikovi vcelku jedno, či sa o renonse verejnosť dozvie a čo na to ľudia povedia. Tu už je cítiť mentalitu boľševika, ale pripísať to jednoznačne resentimentu a clivote za pomermi, v ktorých vyrastal, by bolo zjednodušenie. Podobne nátlakových akcií sa v minulosti dopustili napr. aj Dzurinda či iní. Na strane druhej, Ficov veľký priateľ Paroubek je krásny príklad, že dlhá minulosť prežitá pred rokom 1989 je rizikový faktor takéhoto správania. Po jeho osobnej intervencii bol z ČT odstrelený napr. moderátor Šíma, ktorého program Bez obalu vnímal český expremiér ako "politickú pornografiu". Pokakaný riaditeľ Janeček program zrušil... Tak to bolo. Neskôr bola z akejsi relácie stiahnutá moderátorka rozhlasu, lebo dostatočne neoponovala kritickým výrokom respondenta na Paroubkovu adresu. Vzťažný bod tu už je len Mečiar, ku ktorému prirovnávajú českí komentátori Paroubka a my občas - Fica.
Ako si všimlo sobotňajšie spravodajstvo SME, Fico vyniká averziou k médiám dlhodobo a tento posledný prípad len rozširuje databázu excesov. Názor, že Ficova neláska k novinárom všeobecne je dôsledkom iba toho, že nemá medzi nimi podporu, je však sporný, keďže prezumpcia komunistickej úchylky zostane u neho už navždy dominantná.
Zaujímavejším prejavom deviácie ako samotný telefonát je presvedčenie, že verejnoprávna vysielačka má za úlohu snímať každý Ficov krok, či aspoň to, čo on pokladá za podstatné. Názor, že "je povinnosťou VP televízie, aby informovala o činnosti vlády a o zahraničných cestách jej najvyššieho predstaviteľa" (Slota) zdieľajú aj mnohí iní politici, je to však typicky nostalgická slza za štátnou televíziou. Verejná služba, ak má byť definícii učinené zadosť, môže byť len taká informácia, udalosť, príbeh, ktoré sú pre verejnosť ako celok dôležité. Alebo by byť mohli, len o tom verejnosť nevie. A každý šéfredaktor, aj verejnoprávny, sa musí pýtať, aký majú Ficove schôdzky v Ríme vnútropolitický, zahraničnopolitický, ekonomický zmysel a význam. Nulový. Premiérova cesta do Talianska nebola ničím viac ako tuctová politická prevádzka. Nie náhodou talianska RAI, na ktorú sa šéfredaktor STV údajne spoliehal, že v rámci akýchsi výmenných zmlúv mu poskytne obrazový záznam, stretnutie Fico-Prodi vôbec neregistrovala a nič z neho nenatočila. Veľmi správne: To nie je udalosť, ktorá by sa mala zmestiť do dvadsaťminútových správ (iná vec je, že "verejnoprávne" správy by mali byť minimálne dvojnásobne dlhé).
Tu vyskakuje boľševický koreň nielen Fica, ale aj iných slovenských politikov a dejateľov: Oni si myslia, že politická prevádzka na najvyššej úrovni je udalosť len preto, lebo je. Nie. Spravodajstvo sa robí vtedy, ak sa niečo udeje. Keby Fico s Prodim niečo dohodol (napr. medzinárodnú alianciu exkomunistov, ktorí sa dnes musia tváriť ako demokrati), alebo mu aspoň spadli nohavice na letisku (ako vo Viedni - ešte sme nezabudli), tak je to správa. Inak vata.
Fico ničím neprekvapil. A čo sa týka "verejnoprávnej" televízie, nikdy dobré spravodajstvo nemala a mať ani nebude, či sa premiérovi podvolí, alebo sa bude hrať na to, že dramaturgiu správ si robí sama. Dôležité pre politikov je, že za cudzie peniaze, koncesie či (o chvíľu) povinnú prirážku k elektrine, majú zadarmo javisko, na ktorom sa môžu dosýta predvádzať a ešte, ak sú náhodou pri moci, hrať sa na šéfov a kádrovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
