2. ČASŤ
Po našom úteku, ktorý som opisovala pred týždňom, sme sa ubytovali v hoteli v inom meste. Za dva dni sme ich vystriedali asi päť, aby o nás nikto nevedel. Až vtedy sme sa ozvali rodičom a napísali im o všetkom, čo sa udialo. Vedeli sme, že nám v tej situácii ťažko môžu pomôcť, a preto sme ich nechceli zbytočne vystrašiť.
Keď sme sa konečne cítili v bezpečí, stáli sme pred novou dilemou: rozhodnúť sa, čo ďalej. Vrátiť sa domov po najhoršie prežitom týždni na Cypre, aký sme si len mohli priať, bez toho, aby sme videli more a opálili sa alebo sa vzchopiť a nájsť si novú prácu. Rozhodli sme sa, že to nevzdáme a skúsime si nájsť niečo nové. Najprv sme sa ozvali agentúre a oznámili jej náš odchod z práce. Delegátka bola veľmi šokovaná, mrzelo ju, čo sme prežili, vraj si nestihla overiť miesto, kam nás poslala... No comment.
Ale prehovorila nás, že nám zoženie hneď novú robotu. Opäť nám nasľubovala všetko možné, no realita bola iná. Mali sme pracovať spolu v malej reštaurácii a sem tam pomáhať za pultom v príprave jedál. Dostali sme sa však do reštaurácie s rýchlym občerstvením. Našou náplňou práce bolo triedenie, umývanie a obaľovanie kurčiat. Potom sme ich spolu s hranolkami vyprážali. V 35-stupňových horúčavách to nebola žiadna zábava. Spoločné smeny nehrozili, a tak sme sa rozhodli aj z tejto práce odísť. Agentúra nám stále sľubovala niečo lepšie, ale napokon sme si našli prácu samé. Vzali nás do modernej kaviarne, ktorá bola súčasťou kolosea reštaurácií. Na prvý pohľad vyzerala veľmi pekne a štýlovo. Keď sme tam však začali pracovať, zistili sme, že je to všetko len obal. Prístup k zamestnancom bol hrozný. Šéfoval nám 20 ročný namyslený Cyperčan, majiteľov syn, ktorý si myslel, že čím bude odpornejší na zamestnancov, tým väčší rešpekt si vybuduje. Samozrejme pre všetkých Cyperčanov sme znamenali veľké nič. Tringelty rozdeľoval manažér - Cyperčan, podľa toho odkiaľ pochádzate. Spravodlivosť tam neexistovala! Navyše ľudia, ktorí neboli z krajín Európskej únie, dostávali oveľa nižší plat a keď odchádzali, tak im poslednú výplatu ani nevyplatili...
Sťažovať sa na niečo bolo zbytočné, pretože nás aj tak nikto nevypočul. "Ak sa ti nepáči môžeš odísť", to bola jediná veta, ktorú sme pravidelne počúvali od svojich nadriadených. Už sme nemali síl hľadať niečo lepšie, tak sme sa rozhodli, že tam vydržíme. Bývali sme v dome spolu s ďalšími ôsmimi Slovenkami, ktoré s nami pracovali. Ubytovanie bolo určite lepšie, ako predtým, ale keďže sme nemali klimatizáciu museli sme stále vetrať. Keď sme sa nadránom vrátili z práce, najprv sme pozabíjali všetkých pavúkov a švábov, ktoré nám do izby stihli naliezť. Nebolo to ľahké, pretože šváby boli obrovské a lietali, pavúky zas skákali. Od strachu a tepla sme zaspávali až nadránom.
Jediné, čo bolo na Cypre skutočne pekné, bolo more. Pieskové pláže a čistú vodu sme si však začali užívať až posledné dva týždne. Dovtedy sme chodili z roboty do roboty, na oddych a zábavu sme nemali čas ani energiu. Až v septembri bola v práci väčšia pohoda. Lenže dva týždne pred odletom nás zo dňa na deň vyhodili. Príčinou bol vraj menší počet zákazníkov, aj keď skutočný dôvod bol ten, že sme odmietli stráviť víkend s naším bossom.
Zaplatili sme si za zmenu leteniek a navždy opustili Cyprus! Po tom všetkom, čo sme prežili, bol pre nás odlet domov tým najkrajším zážitkom z celého leta. Čerešničkou na torte bola strata kamarátkinho kufra na letisku, ktorý sa našťastie po troch dňoch našiel. Myslím si, že na Cypre sme boli prvý a posledný krát, ale do smrti naňho nezabudneme...
Autor: Nika
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
