odspeve textov liturgie a učil veriacich, najmä mládež, spievať v chóre, volali kantor. Názov v latinčine značil spevák, predspevovač v zbore. Takúto funkciu dodnes plní v grécko-slovanskom obrade ďak. Názov "ďak" je z gréckeho slova "diak(onos)", kde značilo sluhu - pomocníka. Z pomocníka farára, kantora, vyvinul sa postupne osobitný stav učiteľa a z cirkevno-slovanského diak-ďak ostal v staročeštine žák. Zavádzanie organu do kostolov západného kresťanstva viedlo k výmene kantora organistom. Jeho špecializácia najprv nesúvisela so školou. Napr. Košice mali zvlášť školu už spred roku 1400 a zvlášť organistu (1402). Typické spojenie "učiteľ - organista" sa vyvinulo až časom.
"Učiť všetky národy" viere (a oficiálnemu jazyku jej bohoslužieb) ani v stredoveku nešlo bez vysvetľovania v reči ľudu. Preto pri voľbe farára aj jemu podriadeného učiteľa sa už aj pred reformáciou bral ohľad na rečové pomery miest a dedín. Vo vsl. metropole máme post "slovenského kňaza" dokumentovaný zápisom z r. 1400 (wentphaff).Teda viac než storočie pred reformáciou v seminári jagerskej diecézy učili kázať aj "slovensky". Ba s Pobaltím v 14.-15. storočí obchodujúci Košičania vedeli, že vsl. reč a reč slovanských Pomoranov, v rádovom Prusku zvaných Kašubi, sú si blízke a zrozumiteľné. V knihe formulárov je totiž rokom 1506 datované pozvanie kňaza z Pruska (Prutenus) na post slovenského kňaza. Pozývanému sa vysvetľuje, že košická cirkev "až doposiaľ úprimne" dbá, aby sa slovo božie hlásalo nielen nemecky a maďarsky, ale aj slovensky (lingua sclavonica).
Reformácia prevládala vo vsl. mestách a župách až po 1. štvrtine 16. storočia. Vrcholila schválením vierovyznania vsl. "Päťmestia" r. 1546 (Confessio Pentapolitana). Česká reč biblie a bohoslužieb dvíhala sebavedomie "nacie Sclavov". "Sclavus" latinsky značí aj otrok - nevoľník - sedliak, a tým byť mešťan nechcel. I preto svoju reč identifikoval s rečou slobodných pánov susedného kráľovstva. Zákony Uhorska koncom 16. a v 17. storočí zrovnoprávnili v mestách 3 "nácie" slovenskú menujú Sclavi seu Bohemi, Bohemi seu Sclavi.
Legalizácia konfesie vsl. miest (1546) zvýšila rešpekt autonómie 3 jazykových "nácií" miest a opíd (varošov). Ale ich samosprávne zaopatrovanie vlastného kňaza - kazateľa, učiteľa i školy pokračovalo už zo storočí pred reformáciou. Spolupráca nemeckej a slovenskej "nácie" či "cirkvi" bola často užšia než s maďarskou, najmä po prežití spoločných tragédií od r. 1536. "Inde narodení Maďari" z domény kráľa Jána Zápoľského (Alföld Sedmohradsko) okupovali Ferdinandovi verné Košice. "Altburgerov nemeckej a inej reči" kruto stíhali. Po vrátení Košíc Uhorsku bol kráľ Ferdinand nútený privilégiom z r. 1552 zrovnoprávniť za okupácie v Košiciach usadzovaných Maďarov so staroobčanmi. Také pozadie mala vzájomná pomoc oboch "nácií": Nemecká škola prenajímala slovenskej škole učebne. Slovenský kazateľ vypomáhal v nemeckom kostole (zato mu mesto r. 1560 schválilo o 1 brava vyšší plat ako iným).
Obdobná spolupráca 3 "nácií" Košíc v cirkvi a školstve pokračovala aj v 17. - 18. storočí, hoci hlavy rekatolizácie nemienili predbiehať reformáciu v tolerovaní slovanskej reči. Napr. r. 1666 slovenská katolícka cirkev žiadala, aby aspoň dva razy v týždni každý kostol mal slovenské bohoslužby a mŕtvych smeli pochovať so slovenským spevom. Ako v iných mestách, aj tu si mohli evanjelici postaviť školu a modlitebňu len z dreva a za múrmi mesta. Murovaný kostol v centre smeli stavať až r. 1809, "Ewangelicka Cyrkew Slowenska" šírila tlačenú žiadosť podporiť stavbu: "Giž sme sskoly w meste nassem Kossickem wystawili, aby cwičenj djtek (pre vzdialenosť Huštaku) nebylo hamowane... Aby pak chram... spessnegj byl zhotowen, Slowenska mala Cyrkew nassa se k Nemecke pripogila."
V polovici 19. storočia sa v postavení učiteľa aj vo vybavení školy takmer nič nezmenilo. Miestni činitelia, obec a cirkev si volili učiteľa a sami aj platili, prevažne v naturáliách. Tradoval sa kantorov - učiteľov dom, záhrada, pole, aj dávky - obilie, ošípané, víno, drevo a ďalšie i to, čo dopláca obec. Štát na výdavky neprispieval, neurčoval výber šlabikára ani čítanky, ani výslovnosť čítaného, ako čo písať. Tam, kde obec nemala na čítanky, učiteľ vystačil s bibliou. Z nej sa vychádzalo vo všetkom, čo sa učilo a pravidlá jej jazyka boli posvätné, slúžili ako vzor pre písanie aj ako sa má vzdelane hovoriť. Na učiteľa viac vplývali tradície v samosprávnej župe než politické tendencie ďalekého vládneho centra. Preto sa ani štatistika Šarišskej župy r. 1867 neriadila normou centra, ale vlastnou a slovanské obce triedila podľa reči biblie, vzoru výuky v škole: 235 "cseh szláv", 155 "orosz szláv".
Autor: O. R. HALAGA, Dr. Sc. h. c.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
