v centrále SDKÚ tľapli po dlhšom čase Dzurinda, Bugár i Hrušovský.
Keby nebolo Záhumenského kauzy, zase o nich celý týždeň nepočujeme. V parlamente pritom sekundovali či pritakávali sérii zákonov, ktoré pretláča koalícia a sú škodlivé. O tom potom inokedy. Najlepšie sa počúvajú "sťažnosti", akú nedávno vypustil Bugár, že v opozícii má toľko voľného času, že stihne aj okopávať záhradku. Šéf SMK je veľmi spokojný: "Mne vyhovuje, že budem v opozícii, aj keď by som si vedel predstaviť inú vládu. Potrebujem sa preliečiť. Hlavne imunitný, ale aj nervový systém".
Problém je, že vnem príjemného relaxu nešíri len Bugár, ale aj zvyšok SMK, ako aj SDKÚ a KDH. Kontrast s Ficom, ktorý pred štyrmi rokmi, vzápätí po ustanovení druhej Dzurindovej vlády, vystrájal ako divý, je ohromujúci. Čudovať sa pri takejto prezentácii, že Smer úspešne predáva nesplnené sľuby a s nekomunikatívnou vládou vyhráva prieskumy o tri konské dĺžky, nemôže nikto. Poradiť, čo by konkrétne mala opozícia robiť lepšie, sa objavného nedá nič okrem toho, že strojnásobiť razanciu, nastoliť vlastnú agendu a prestať s vyžarovaním božskej spokojnosti. V utorok spadla pod stôl deklarácia KDH o daňovej zvrchovanosti tak, že ani lístok sa nezachvel. Nie sú schopní urobiť cirkus, vnútiť sa do centra debaty. Teda okrem amnestií, ktoré však zažiarili len preto, lebo Mečiar sa zase raz pobláznil.
Opozícia akoby čakala s nohami vyloženými na lustre, že Fico sa zahrabe sám, stačí len trpezlivosť. Majú leháro, za ktoré berú peniaze. Blížia sa pritom komunálne voľby, v ktorých sa na úrovni veľkých miest volí čisto "politicky". Na to, že Ficovi prepustili verejný priestor, nechajú ho diktovať témy aj inciatívu, však môžu zle doplatiť opoziční kandidáti do zastupiteľstiev a na starostov. Prednedávnom dostali strany prvé peniaze za parlamentné voľby. Ťažké milióny (desiatky), temer dvakrát toľko ako pred štyrmi rokmi, keďže si novelizovali zákony. Napríklad SMK sa ale chváli, že investujú do svojich komunálnych kandidátov 2 slovom dva milióny. Do všetkých dohromady. Z SDKÚ, ktorej pochybné financovanie prischlo na imidži tak, že ho už neodlepí, oznamujú, že "kandidáti sa budú na kampaň skladať". Nie je jasné, či by občana malo viac trápiť, že kam zašívajú jeho peniaze, alebo je ešte horší hlboký nezáujem o to, koľko komunálnej moci ukoristia v samospráve. Neuveriteľne to teda ten nezáujem o moc vyzerá len zdanlivo. Slovenské strany fungujú, akoby existovala dohoda centra s filiálkami: Vy si vyfinancujete kampane svojpomocne (z toho, čo ste naryžovali v komunále), a my vám nehovoríme do toho, s kým môžete či nemôžete ísť do koalície. A ešte to predáme ako vrchol vnútrostraníckej demokracie a dôkaz skromnosti podmienok, v ktorých partajný systém na Slovensku existuje.
Komótnej jeseni opozície mohla vdýchnuť nový impulz správa, že Dzurinda má šancu získať post európskeho ministra zahraničných vecí, ktorý azda opustí v dohľadnom čase Javier Solana. Ak je to aj informácia korektná, najskôr v zmysle, že je jedným z desiatich kandidátov, čo prichádzajú do úvahy. Ubezpečenie expremiéra, že jeho snom je viesť SDKÚ do ďalších volieb z pozície predsedu, ktoré prišlo fakticky obratom, nemohlo potešiť nikoho, kto to myslí dobre so slovenskou politikou. Dzurindov odchod so všetkými poctami a dôstojnosťou, ktorý si navzdory všetkému, čo ho nectí, zaslúži, by zásadne prepísal opozičné vzťahy i perspektívy do budúcnosti. Treba vidieť, že jedine v Bruseli, prípadne v MMF či Svetovej banke, ležia vhodné trafiky pre osobu, ktorá dnes najviac prekáža vyčisteniu pomerov. Práve Dzurinda, ktorý je ťažký osobný problém pre polovicu vedenia KDH, je paradoxne najväčšou prekážkou, aby sa scéna spriehľadnila do dvoch prirodzených blokov. Kým je tu, zmena v SDKÚ je de facto vylúčená a KDH sa neprestane vidieť v pozícii "jazýčka na váhach", nakláňajúceho sa raz k SDKÚ, raz k Smeru podľa toho, ako dopadnú ďalšie voľby. Toto je evidentne koncept, s ktorým sa vracia do predsedníctva KDH Čarnogurský. A niet sporu, že napriek jeho sympatiám k Palkovi a spol. týmto významne nakláńa súboj o koaličné princípy v prospech Hrušovského. Ani zmiznutie Dzurindu by mäknutie mozgov v KDH asi nezastavilo, ale by to bola hneď úplne iná situácia. Takto zostávajú len mútne vody, v ktorých sa lenivo prevaľujú a mľaskajú dinosaury, čo zaľahli slovenskú politiku. Namiesto toho, aby sme sa zbavili aspoň Dzurindu, dostali sme späť Čarnogurského.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
