storočia v tomto prostredí vládli mocní zemepáni Drugetovci, po nich Csákyovci a nakoniec Andrássyovci, ktorí tam ostali hospodáriť aj po zrušení poddanstva v Uhorsku až do roku 1945.
Územie tejto časti Slovenska bolo v čase formovania Uhorska slabo zaľudnené. Proces osídľovania sa zintenzívnil až nástupom valašskej a rusínskej kolonizácie v 14. a 15. storočí. V tom čase vznikali mnohé nové osady, z ktorých sa postupne vyprofilovali dnešné mestečká a obce. K rozvoju Sniny a formovaniu Zemplínskych Hámrov značnou mierou prispelo spracovanie železnej rudy vo vysokej peci a hotového železa v povestných hámroch,, od ktorých je odvodená jedna časť názvu dediny, pričom druhá časť dokresľuje polohu obce. Železiarstvo v tomto okolí nemalo dlhú životnosť a v druhej polovici 19. storočia zaniklo.
Koncom 18. storočia Jozef Rholl z Margecian odkúpil od Terézie Vandernátovej pozemky a predovšetkým lesy, kaštieľ v Snine, ktorý obýval so svojou rodinou. Na viacerých miestach Vihorlatu dal hľadať zlato a striebro a bol prekvapený, keď namiesto nich našiel železnú rudu a silikáty. V Jozefovej Doline pod Vihiorlatom, povyše dnešnej dediny Zemplínske Hámre dal začiatkom 19. storočia postaviť vysokú pec a v roku 1841 aj zlieváreň. Železo sa potom spracovalo v Hámroch na poľnohospodárske náradie a potreby do domácnosti podľa skúseností z tejto činnosti v Margecanoch.
V roku 1809 Rholl priviedol do Sniny niekoľkých zručných majstrov tavičov, zlievačov a odborných robotníkov, prevážne z nemeckých rodín na Spiši. V Jozefovej doline, povyše obce dal postaviť robotnícku osadu, ktorá sa najskôr nazývala Szinna Hámor. V osade roku 1819 žilo už 128 obyvateľov. V roku 1844 bola osada administratívnou súčasťou mestečka Snina, ako Szinna Hámor a v roku 1918 osada dostala slovenský názov Sninské Hámre a v tejto forme ostala až do roku 1956, kedy sa z osady stala samostatná obec s názvom Zemplínske Hámre. V roku 1970 už patrila k väčším dedinám na okolí s 1423 obyvateľmi. Nedostatok pracovných príležitostí donútil mnohých jej obyvateľov odsťahovať sa za prácou do iných kútov republiky. Pri poslednom sčítaní v roku 2001 v obci poklesol počet obyvateľov na 1249.
V druhej polovici 19. storočia vznikli vážne ekonomické a odbytové problémy pri výrobe železa a výrobkov. Chýbala aj kvalitná železná ruda, čo donútilo výrobcov dovážať ju z veľkej vzdialenosti. To nebolo pre podnik únosné. Napr. v roku 1860 dovážali železnú rudu po zlých cestách až spod Slanských vrchov, z obce Banské a zo Zámutova.
Vysoká pec prestala pracovať, to isté potom nasledovalo v zlievárni a v hámri, čo mužov donútilo zamestnávať sa v lesoch, aj pri pálení dreveného uhlia. Ženy sa museli starať o drobné roľnícke hospodárstvo a pracovali aj v obuvníctve.
Vez obec Zemplínske Hámre preteká horský Čierny potok, ktorý zbiera vody z Vihorlatských vrchov a odvádza ich do ďalšieho potoka Barnov, vlievajúceho sa do rieky Cirochy. Práve v Čiernom potoku sa našiel kameň, ktorý sa v zlievárni využíval na odlievaní sochy Herkulesa, ktorá krášli okolie kaštieľa v Snine a plastík levov, ktoré sú pred humenským kaštieľom. Turisti si môžu kameň pozrieť na voľnom priestranstve v strede dediny. Dominantu obce tvorí r. k. klasicistický kostol sv. Jozefa.
Zemplínske Hámre sa stali vstupnou bránou do severnej časti pohoria Vihorlatu. Cez obec vedú turistické chodníčky na Sninský kameň a k Morskému oku, kam sa prechádza miestami Jozefovej doliny, kde sa ešte v 19. storočí nachádzala vysoká pec, zlieváreň a hámor. Len niekoľko kilometrov je k Sninským rybníkom.
V obci sa každoročne konajú folklórne slávnosti "Hámorská míľa" a na okolí je známy aj Hámorský jarmok. Zemplínske Hámre sa zapojili aj do pripravovaného projektu na rozvoj turistiky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
