nenapodobiteľný výkon ministra Jureňu, ktorý v momente, keď na TA 3 vytiahol spod stola fľašu, rozdal poháre a potom tri minúty bojoval s otvárakom a zátkou, spôsobil autorovi tohto textu skoro pracovný úraz tým, že ho hodilo o zem od smiechu. Moderátor nezvládol situáciu, keďže na geniálny nápad spolustolovníka reagoval hlúpou poznámkou, že v "pracovnom čase nepije". Jureňa ukázal návod všetkým televíznym dramaturgom, akým smerom sa uberať v inovovaní formátu politickej diskusie na Slovensku.
Minister sa zaskvel i tým, že úplne ignoroval argumenty, ktoré spakruky odpaľoval ako "šimonoviny", "šimonovo videnie" a pod. Spokojne ich nechával vznášať sa nad stolom, ktorý vyzdobil v každom štúdiu troma papierikmi s nápismi "70 percent" a nejakými dátumami, čo samy osebe nič nepotvrdzovali ani nevyvracali. Hlavný hrdina celej kauzy, štátny tajomník, ktorý dostal tiež trikrát príležitosť, bol podstatne pripravenejší, a hoci si ani on neodpustil nevecné osobné útoky, držal sa lepšie. Zrejme aj preto, lebo si vlastný problém - bodaj by nie - naštudoval hlbšie. Ani účasť Záhumenského však relácie informačne nezachránila, keďže moderátori(ky) mali chronický problém trafiť sa do miesta, kde treba nechať účastníkov hovoriť, lebo už-už sa blížili k jadru, ktorým by bolo objasnenie, či štátny tajomník musel, mohol, alebo nesmel revidovať rozhodnutie exministra Simona. Miesto toho si moderátori vynucovali stručnosť, aby mohli položiť pripravené otázky, ktoré boli plonkové a rozlúštenie nikam neposúvali. Suverénne najzbytočnejšia bola tá, či Simon (opozícia, SMK) navrhne odvolanie ministra. Tú nikto nevynechal.
Samozrejme, na základnom fakte, ktorý je pre posúdenie príbehu rozhodujúci, že totiž v morálnej rovine Záhumenský zlyhal, nič nemení ani pre neho najlepšia možnosť, že zmena, ktorú inicioval, opodstatnená bola. (Priebeh diskusií naznačuje, že skôr nie, ale istí si byť nemôžeme.) Nárok na dotáciu môže byť akokoľvek legitímny, ale štátny tajomník, ktorý je akcionárom podniku, čo si podáva žiadosť do jeho vlastného rezortu, je totiž v konflikte záujmov z princípu. To je podstata. Všetko ďalšie, teda či "oprava" Simona bola alebo nebola v súlade s bruselskými predpismi, je zavádzajúca omáčka. Záhumenský by slušne a poctivo postupoval vo svojej situácii jedine vtedy, keby pred tým, než návrh na vyplatenie 4 a pol milióna vlastnej firme poslal ministrovi, verejne vystúpil a oznámil: Áno, mám podiely tu a tu, a keďže Simon porušil zákon (predpisy) či čo, tak si dodatočne teraz nárokujem dotáciu. Aj tak by zostal v konflikte záujmov a hneď by nastúpila otázka, či nariadenie meniť môže alebo musí, ale správal by sa transparentne. Teda tak, aby rozohnal podozrenie, že verejnú funkciu využil na to, aby sa dostal k výhode (informácii), na ktorú ako jednoduchý pestovateľ tabaku nedosiahol. Keďže toto neurobil a naopak, v prvom ťahu ešte zapieral, absolútne dôvodný je predpoklad, že vo verejnej funkcii sledoval súkromný záujem, ku ktorému sa nechcel resp. nemohol priznať. Skutočnosť, že mimo Záhumenského firmy sa táto nová dotácia za výrobné kvóty, ktoré boli nakúpené v roku 2005, týka iba troch-štyroch ďalších pestovateľov, hovorí o tom, koľko bolo v jeho konaní "verejného záujmu", všetko.
Odpoveď na otázku, či Záhumenský porušil aj zákon, napr. o konflikte záujmov, závisí skutočne od právneho rozboru dotačných pravidiel. Nie je však až taká podstatná ako diera v ňom, ktorú kauza obnažila: Štátny tajomník, či iný verejný funkcionár, síce nesmie byť konateľom či štatutárom firmy, úplne pokojne však môže byť vlastníkom-akcionárom. Existuje niekoľko spôsobov, ako to riešiť (najlepší je tzv. blind trust - majiteľ odovzdá do správy fondu svoje vlastnícke podiely na čas výkonu verejnej funkcie). Európske štandardy si ale s rozporom záujmov tohto typu hlavu veľmi nelámu. Srandista Jureňa má skoro pravdu, keď hovorí, že "farmármi je polovica európskych ministrov" (pôdohospodárstva - zabudol dodať). V EÚ, ktorá cez agrodotácie rozhádže 47% svojho rozpočtu, nie je problém, ak sa verejný funkcionár podieľa na rozhodnutiach, z ktorých môže mať osobný prospech. Preto, ak obraz roztiahneme, je problematické zaujímať nejaké extra prísne stanovisko k tejto Záhumenského kauze. Pri takto nastavených normách je smiešne dovolávať sa základnej etiky a súdnosti práve u Roberta Fica.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
