nemocnicou, pretože patrí do histórie, keď bol zariadením - útulkom, v ktorom sa mohli uchýliť pútnici. Stavali sa špeciálne pre nich - buď samotnými pútnikmi, alebo ich postavili mnísi popri obchodných cestách alebo na pútnických miestach. Pôvodne neboli špitály miestami, kde našli útočisko chorí, ale uchýlili sa tam všetci pútnici, cestujúci, chudobní, starí i bezdomovci. Prvé takéto špitály vznikli v roku 331 n. l. v Byzancii ako domovy pre cudzincov, tzv. xenodochiá, ktoré nariadil zakladať vo všetkých mestách Byzantskej ríše cisár Juhánus Apostata. Odtiaľ sa rozšírili prostredníctvom nestoriánskej kresťanskej sekty v dnešnom Iraku. Potom sa zakladali v Európe, kde mali podobný cieľ a po založení rehole benediktínov, ktorá založila a rozvíjala kláštornú a mníšsku medicínu, v útulkoch, špitáloch poskytovali aj lekársku opateru. Hlavným motívom dejín špitálov sa stala služba blížnym, ktorí potrebujú pomoc a ktorá je rovnocenná so službou Bohu. V 4. a 6. storočí n. l. vznikali špitály na tomto základe popri pútnických a obchodných cestách. V islame tento typ útulku slúžil väčšinou na ochranu cestujúcich a pre chorých ľudí budovali naozajstné nemocnice, napr. v roku 707 v Bagdade.
Kláštornú medicínu založili benediktíni potom, ako Benedikt z Nursie (okolo r. 480 - 560) založil na vrchu Monte Casino v Kampárii mníšsku komunitu. Tá sa v stredoveku stala vzorom pre západoeurópske mníšske rehole spôsobom života aj organizáciou. Vedeckému vzdelávaniu mníchov sa venoval rímsky štátnik a učenec Cassiodorus a medicínu považoval za najdôležitejšiu vedu v učebnom pláne, ktorý sám aj navrhol. Kláštorná medicína dosiahla vrcholný rozkvet na Monte Cassine, až kým koncil v Clermonte r. 1130 nezakázal lekársku prax mníchov. Dovtedy však vzniklo veľa kláštorov podľa vzoru charitatívnej a liečiteľskej činnosti benediktínov, kde sa starali o chorých a liečili ich.
V kláštorných špitáloch mnísi aj mníšky pestovali v záhradách kláštora liečivé byliny, pripravovali z nich lieky a podávali ich chorým. Bol liečiteľmi aj ošetrovateľmi.
Benediktínskych mníchov pozval do Uhorska okolo roku 1000 kráľ Štefan. Prvý kláštor postavili na našom území v Nitre na vrchu Zobor, okolo roku 1075 v Hronskom Beňadiku, v Štóle pod Tatrami, v Košiciach-Krásnej. K najstarším kláštorným špitálom patrí špitál sv. Ladislava v Bratislave. Z druhej polovice 13. stor. dokladá písomná správa existenciu špitálu v Košiciach, v. 14. a 15. storočí v Prešove a Bardejove - na Vysokom rade stál špitál sv. Ducha s chudobincom. Špitály vznikli na Spiši v Spišskej Novej Vsi, Spišských Matejovciach a Dravciach, v Levoči, Kežmarku.
Opát Strabo (809 - 849) opísal vo veršovanom diele liečivé účinky rastlín a korenia a poukázal na zrakovú chybu "strabizmus". Podľa neho napr. melón ochladzuje vnútornosti, zeler mierni bolesti močového mechúra, podporuje trávenie, rovnako aj iris, fenikel pomáha na oči, mierni nadúvanie, podporuje trávenie, mäta pieporná pomáha všestranne a odstraňuje zachrípnutosť, reďkev lieči kašeľ, atď. Rastliny pestoval opát benediktínskeho kláštora Strabo na ostrove Reichenau v kláštornej záhrade. Tá sa zachovala od 9. storočia dodnes.
Po zákaze liečenia duchovnými a mníchmi v roku 1130 nasledoval prísny zákaz lekárskej a najmä chirurgickej činnosti duchovných a mníchov IV. lateránskym koncilom v roku 1215. Po ňom sa špitály zmenili pri kláštoroch na sociálno-zdravotné zariadenia a obdobie kláštornej medicíny sa definitívne končí!
Kláštorná medicína, označovaná aj ako mníšska sa líšila od arabskej a byzantskej, ktorá rozvíjala vedeckú tradíciu antiky. Kláštorné liečiteľstvo malo za cieľ upevnenie a vrátenie zdravia dodržiavaním zásad správnej životosprávy. K ošetrovaniu boli mnísi motivovaní kresťanskou láskou k blížnemu, pomoc chudobným a chorým bola prikázaním. Mníšski lekári boli znalcami liečivých rastlín, vedeli púšťať žilou a aplikovať u chorých liečivé kúpele v osobitných kúpeľných zariadeniach pri kláštore. Pre ubytovanie chudobných, chorých, aj cudzincov boli v kláštoroch rôzne formy útulkov, napr. dom pre chudobných a pútnikov, hostinec pre bohatých pútnikov a nemocnica pre mníchov. Po zákaze liečenia niektoré nemocnice prevzali do svojej správy mestá. Niekde podľa vzoru benediktínov zakladali bohatí mešťania alebo šľachtici útulky pre chudobných, napr. v Michalovciach Nadácia štyroch grófov založila Xenodochiu - Útulok pre opustených a chorých - so stravou a lekárskym ošetrením.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
