zabával, že na spôsoby, ako to chcú dosiahnuť, vyzvedal na každom brífingu SDKÚ. No... Aj keď o tzv. hedgingu, čo v Smere odporúčali, už nepočuť, nejaká súvislosť medzi Ficom a svetovými cenami energií sa predsa len našla.
Skutočnosť, že od 1.januára klesne na Slovensku cena plynu asi o 3 percentá a vráti sa zhruba na úroveň, na ktorú sa teraz, od 1. novembra, zvýšila, sa ozaj nedá celkom oddeliť od pôsobenia novej vlády. Jej nástup koreluje s rýchlym znižovaním svetových cien energií, ktoré kulminovali na vrchole (nad 70 dolárov za barel ropy) práve na začiatku júla, teda pri striedaní vlád na Slovensku. Je to akoby sebapotvrdzujúce sa proroctvo, ale fakty neklamú: Odkedy sa ujal moci Fico a vláda Smer-SNS-HZDS na Slovensku, svetové ceny ropy klesajú. Takže energie môžu byť lacnejšie aj doma. Ďalší splnený sľub Smeru - hahahaha.
Skôr, než nadnárodné spoločnosti angažujú Fica ako maskota, v pokoji si povedzme, že vládna propaganda o tom, že aj ich tlak sa podpísal na poklese, nemusí byť úplne od veci. So zázračnými schopnosťami premiéra to nemá síce nič spoločné, ale je možné, že keby zostala pri moci Dzurindova vláda, ktorá by neorganizovala rodeo okolo regulačného úradu (ÚRSO) a nevyhrážala sa SPP, plynári by možno nezlacnili až tak. Ťažko povedať, koľko by sme platili od januára, nebyť hrozieb zmenou zákona o ÚRSO, extra zdaňovania monopolov a pod. Zaujímavé určite byť môže, ak sa cenový trend po roku či pol opäť zlomí a vo svete začne zdražovanie energií. Potom uvidíme lepšie, do akej miery vplýva tlak Ficovej vlády na distribútorov. Zaujímavé budú aj porovnania s rozhodnutiami regulačných úradov v ČR, Maďarsku či inde.
Fakt, ktorý je napriek úľave pre peňaženky nesporný, je ten, že nátlak formou zmeny zákona o ÚRSO je riešenie v slušnej demokracii nepoužiteľné. Je pravda, že úlohou vlády je obhajovať záujmy voličov, ktorí chcú nižšie ceny. Kto by nechcel? Nezávislý štatút ÚRSO, ktorý plánujú Fico s ministrom Jahnátkom prudko obmedziť, však majú regulačné úrady nielen preto, aby monopoly svoje postavenie nezneužívali, ale aj preto, aby ceny neurčovali politici, ktorí za záujem voličov môžu skryť čokoľvek, trebárs aj vlastnú túžbu po popularite, nákup hlasov do ďalších volieb či umelé znižovanie inflácie (ktorej miera je jedným, a najproblematickejším, kritériom pre vstup do eurozóny).
Všetci chceme platiť menej, ale za komunistov sme sa už naučili, kam vedú štátom určované ceny. Jedna z boľševických úchyliek, ktorými Fico trpí, spočíva v tom, že túto lekciu on neabsorboval a stále si myslí, že on, štát, úradník má schopnosť vypočítať a predpísať tú správnu, "spravodlivú" cenu. Z druhej strany, aby sme boli objektívni, obraz komplikuje to, že monopoly majú v neliberalizovanom prostredí, kde vzácny tovar predávajú iba ony, naozaj tendenciu tvoriť zisky, ktoré marxisti a spol. nazývajú "neprimerané", neúnosné a pod. A regulačné úrady, ktoré formálne aj sú nezávislé, nezvyknú byť rovnocenným protihráčom koncernov, ktoré z podstaty veci dávajú na ovplyvňovanie obrovské prostriedky a vyplácajú svojich právnikov a lobistov rádovo vyššími peniazmi, než sú štátne platy u regulátorov. Nedá sa preto tvrdiť, že Fico by nemal kus pravdy v jadre problému. Akurát riešenie, s ktorým prichádza, vedie k omnoho horšiemu stavu, než keby vec nechal plávať.
Nielen z hľadiska rodinných účtov, ale čisto teoreticky bude veľmi zaujímavý návrh na ceny elektrickej energie, ktorý sa má objaviť v najbližšom čase. Jednak si môžeme overiť účinnosť Ficovho tlaku na inom ihrisku. Podstatnejšie ale je, že u elektriny by väzba medzi svetovými a domácimi cenami nemala byť až taká pevná. Teda aspoň očami laika. Izolovať sa na Slovensku od trhovej reality sa, pochopiteľne, celkom nedá, ale elektrina sa produkuje, resp. jej značná časť, doma, so slovenskými výrobnými a mzdovými nákladmi. Preto sa dá opäť trochu rozumieť otázke Roberta Fica, že kde sa berie "neúnosná disproporcia" medzi druhou najvyššou cenou elektriny v Európe pre slovenského spotrebiteľa (podľa parity kúpnej sily platíme vôbec najviac) a výrobnými nákladmi, ktoré sú "jedny z najnižších". Odpoveď, že tak draho platíme za štátne vlastníctvo elektrární (čo skončilo iba pred rokom), keďže firma bola desaťkrát rozkradnutá a stokrát nezmyselne zaúverovaná, je určite pravdivá. Nie je isté, či vysvetľuje aj marže distribútorov.
Ficova energetická kauza je, vzhľadom na navrhované riešenia, veľmi pochybná. Jeden prínos však má - otvára debatu, ktorá sa doteraz veľmi neviedla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
