(ex)komunistov na čele s premiérom.
Správnu otázku, že čo to je "exkomunista", keď nikto nikdy nevidel napríklad ani "exčernocha", zmietnime zo stola, keďže mnohých by urazila. Ako minimálny konsenzus sa ale vnucuje obraz abstinujúceho alkoholika, ktorý sa pri pohľade na pohárik celý rozklepe a slinky pregĺga. Súčasnosť potvrdzuje, že vzťah "bývalých komunistov" k moci toto podobenstvo vcelku vystihuje. Tento 17. november je nový tým, že tí, ktorých porážku tento deň pripomína a oslavuje, sa ako víťazi preháňajú po krajine. Napríklad včera ÚVVM Smer 42 percent. Tak kto zvíťazil a kto bol porazený v tej revolúcii pred sedemnástimi rokmi? Pričom nič nezabudli a veľmi málo sa naučili.
Depresívny obraz ale nie je na mieste. Sloboda a demokracia, ktorú oslavujeme, vystužená geopolitickým kontextom, nedovoľuje Ficovej koalícii už ani zlomok z toho, čo mohol ešte kedysi Mečiar. Máme len to, čo sme si zvolili a zrejme aj potrebovali, aby sme sa poučili. Je to len paradox doby - porazení po 17 rokoch na vrchole moci. Nič sa nedeje, vo všetkých demokraciách je normálne, že sa striedajú vlády znesiteľné, zlé a príšerné. Vybrali sme si jednu, nabudúce si vyžrebujeme inú. Základ, ktorý treba vedieť, je, že slobode a demokracii sú na škodu všetky vlády. Ide len o mieru.
Skutočnosť, že toľkí komunisti sa "transformovali" do nového systému, že po 17 rokoch je vo vláde celá jedenástka (a prezident k tomu), je dôsledok najmä tzv. "nežnej revolúcie". Aj tento novotvar má zajtra výročie. Nikto dodatočne neurguje (teda aspoň rozumní ľudia nie), že komunistov bolo treba suspendovať z verejného života plošne, keďže sa to nedalo, ale pakt Havel-Čalfa bol otvorom, ktorý umožnil preplávať do nových časov celej armáde. S totalitným režimom, ktorý bol pre väčšinu väzením a pre mnohých i hladomorňou, sme sa na Slovensku nevyrovnali trestnoprávne ani morálne. To, čo sa dialo s lustračným zákonom za Mečiara, je príznačné rovnako ako Ficova vláda. Čiastočné vyrovnanie bolo iba legislatívne, zákonmi o protiprávnosti komunistického režimu (1996) a potom o uznaní protikomunistického odboja. Takže neplačme - to, čo sa prihodilo 17. júna, nebol žiadny blesk z jasného neba, ale logika evolúcie.
Vtipné je, že vlny moralizovania, ktoré občas spúšťajú rôzni promovaní etici, hovoria napr. o úpadku po rozkrádaní a tuneloch pri privatizácii. Z ktorej kasty, z ktorej vrstvy boli tí, čo sa cez hlúpe diery v zákonoch najlepšie nabalili? Drvivá väčšina sa do víťazných pozícií, z ktorých bolo najbližšie k úverom, informáciám a "know-how", preklopila z funkcií v komunistickej strane, socialistickom priemysle, podnikoch zahraničného obchodu, či priamo - z ŠtB. Šesťdesiatosmičkári, mladokomunisti a podobní z rovnakej stajne, z ktorej prišiel aj Fico.
Nie privatizácia však bola "lúpežou storočia", ako sa s obľubou traduje, ale komunistické znárodnenie majetkov dávno predtým, v päťdesiatych rokoch. To vytvorilo situáciu, že sa muselo všetko predávať do súkromných rúk. Preto za Rakúskom, ktoré prvá medzivojnová ČSR ekonomicky vysoko predstihovala, sme začiatkom osemdesiatych rokov zaostávali v tvorbe HDP na hlavu už asi trojnásobne. "Asi" preto, lebo normálna štatistika v komunizme neexistovala, keďže všetko sa kamuflovalo. Takže sa porovnávalo iba podľa toho, či priemerný denný plat v ČSSR stačí vo Viedni na jednu kávu, alebo z neho vyjde aj na jeden rožok. Idioti, rozlezení po futurologických spolkoch či dokonca na akadémii vied (!!), sú dnes schopní tvrdenia, že vraj reálna mzda 2006 (reálny dôchodok) sa roku 1989 stále nevyrovnal. Aj kreténi vo verejnej debate, ktorí dostávajú priestor, sú dôsledok nevyrovnania sa s komunistickou minulosťou.
Ekonomika v "socializme" bola nedostatková, neexistovala konkurencia ani sloboda podnikania, všetko vlastnil "štát". Pozrime sa dnes, ktoré subjekty hospodária najhoršie, hoci naokolo všade je trh: Štátne. Pred 89-tym boli také všetky. Tie, ktoré náhodou fungovali a tvorili zisk (lebo mali odbyt), ho museli prerozdeliť medzi všetky stratové. Nie podnik rozhodoval o tom, čo bude vyrábať, ale komunistická strana (resp. nejaký podriadený orgán). Mzdy boli všade "spravodlivé", čiže rovnako nízke. Preto museli byť aj regulované aj všetky ceny, ktoré tak prichádzali o svoju nezastupiteľnú funkciu informácie na trhu. Zamestnaný musel byť akože každý, hoci aj na pracovnom mieste, ktoré nebolo potrebné.
Tú biedu, tú Biafru, tú beznádej a nihilizmus, všadeprítomnú pretvárku, dvojitú morálku, útlak a podobne, to všetko si treba pripomenúť aspoň raz za rok. A poslať komunistov do horúcich pekiel. Aj tých, ktorí dnes s vyplazeným jazykom obchádzajú pohárik s mocou, pripravení na recidívu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
