Remtské Hámre sú na južnom úpätí Vihorlatu, asi 25 km východne od Michaloviec a 15 km severne od Sobraniec. Obec vznikla až v 19. storočí a vo svojom názve skrýva minulosť, ktorá sa odvíja od pustovníckych mníchov - eremitov a od získavania a spracovania železa v Hámroch.
Koncom 18. storočia zemepáni Starayovci z Michaloviec začali zavádzať intenzívnu ťažbu dreva vo vihorlatských lesoch. Drevo prevažne z listnáčov využívali na kúrenie, na stavebné účely a pre výrobu dreveného uhlia. V hlbokých lesoch pohoria vzdialeného približne päť kilometrov od dnešnej dediny, vznikla robotnícka osada v lokalite Potašná. Ľudia, ktorí v nej bývali, sa zapodievali ťažbou dreva pre Starayovcov. Začiatkom 19. stor. sa z bývalej osady na mieste súčasnej dediny vytvorila samostatná obec Remetské Hámre. V roku 1828 v obci žilo 167 obyvateľov a stálo tam 68 domov. V roku 2001 tam už bolo 260 domov a 740 obyvateľov. V oci a jej okolí sa nachádzajú niektoré vzácne historické pamiatky, ktoré lákajú domácich aj zahraničných turistov.
Železo na našom území a v okolitých štátoch koncom 18 a na začiatku 19. stor. bolo vyhľadávaným obchodným artiklom a poskytovalo možnosti pre mnohé podnikateľské aktivity. V polovici 19. stor. bola v Remetských Hámroch postavená jedna vysoká pec na spracovanie železnej rudy z oblasti Vihorlatu. K nej bola valcovňa a vyhňa - hámor. Vlastníkom železiarne v Remetských Hámroch boli bratia Vincent a Krištof Starayovci. V 20 rokoch 19 storočia bola považovaná za jednu z najväčších železiarní v Uhorsku. Postupne pec prestala pracovať až zanikla, ale naďalej ostala valcovňa aj hámor, až do roku 1922. Zo železa sa vyrábalo poľnohospodárske náradie. Po všetkých zariadeniach ostali pre súčasnosť len skromné zvyšky.
Veľké zásluhy v rozvoji obce sa pripisujú grófke Séchényiovej a Vanderbildovej. Koncom 19. storočia bola v obci vybudovaná malá vodná elektráreň, ktorá zabezpečovala výrobu elektrickej energie až do roku 1958. Elektrický generátor poháňala najskôr vodná turbína a neskoršie parný stroj. Neďaleko nich bola zriadená aj píla na spracovanie drevnej suroviny. S rezivom majitelia obchodovali.
Na približovanie dreva z lesov Vihorlatu bola v roku 1921 postavená lesná železnička, ktorá sa udržala v prevádzke až do roku 1960 a jej koľajnice boli odstránené v roku 1971. Koľajničková trať viedla takmer pod Morské Oko. Obec preslávila aj ďalšia rarita, keď v roku 1931grófka Séchényiová dala pre dedinu postaviť prvý vodovod v okrese Michalovce.
Z historických pamiatok je to klasicistický r. k. kostol postavený v polovici 19. stor., ale jeho vnútorné vybavenie pochádza prevažne z druhej polovice toho istého storočia. K vzácnostiam dediny patril aj secesný, prevažne drevený kaštieľ, ktorý pôvodne patril grófke, ale ten za záhadných okolností v roku 1956 z 31. januára na 1. február, počas zimných prázdnin študentov lesníckej školy vyhorel. Pri hasené požiaru chýbala voda, nakoľko to bolo v období tuhých mrazov. Od školského roku 1952 - 1953 sa do kaštieľa presťahovala z humenského kaštieľa vtedajšia Vyššia lesnícka škola. Okolo kaštieľa bol nádherný dendrologický park.
Obec získala na svojej historickej a turistickej popularite po vybudovaní asfaltovej cesty do obce a až na Morské Oko v nadmorskej výške 618 metrov a na ploche 13,5 ha. Do roku 1945 Morské Oko a okolie patrilo grófke Vanderbildovej, ktorá dala vybudovať v odľahlom kúte malý poľovnícky kaštieľ a založila jeleniu, srnčiu aj zubriu oboru.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
