desaťročia. A ostal v ňom aj po skončení hráčskej kariéry. Pri tíme košických basketbalistov, ale aj slovenskej reprezentácie pôsobil ako lekár. Aj keď je košickým rodákom, asi najviac zážitkov ho viaže k rokom stráveným v Prahe. V čase keď hrával za VŠ Praha prišla prvá pozvánka do národného tímu.

"Na svoj reprezentačný debut si spomínam celkom presne. Bolo to 22. decembra 1969. Hrali sme proti Francúzsku. Ten dátum si pamätám, lebo do 31. decembra platila amnestia prezidenta Husáka pre tých, ktorí emigrovali, vtedy dostali možnosť vrátiť sa. Pozvánku som dostal od trénera Ornunga. V tíme boli takí hráči ako Zídek, Zedníček, Pospíšil...Francúzov sme zdolali asi o dvadsať bodov. Vtedy sa od nás učili hrať basketbal. Ale za tých 37 rokov sa karta obrátila, Francúzom ostali esá, ktoré my nemáme," porovnáva jubilant minulosť so súčasnosťou. Reprezentačný dres obliekol aj na turnaji v Moskve. Išlo o Memoriál Gagarina. "Hral tam domáci Sovietsky zväz, Kuba, Československo. So Sovietmi sa dala hrať vyrovnaná partia tak tri štvrtiny zápasu. Boli kondične nadupaní a na konci zápasu súpera prevalcovali. Pre nich to bola jediná možnosť ako sa vďaka športu dostať do sveta a mať sa lepšie ako ostatní. Ale v roku 1969 sme s Rusmi nepili. V reštaurácii nás usadili tak, aby sme neboli za spoločnými stolmi. Na to sa v tých časoch dávalo pozor. Inak Kubánci vtedy vychádzali zo zovretia a ich basketbal bol na svetovej úrovni."

Pekné spomienky ostali aj na Svetovú univerziádu v roku 1970 v Turíne. Olivera Tomáša dodnes mrzí, že Československo tam nedosiahlo viac. "Bohužiaľ, v boji o postup medzi osem najlepších nás stopli Bulhari. Prehrali sme o jediný bod. A ja si dodnes myslím, že rozhodujúci kôš sme dostali po záverečnom klaksóne. Ale protesty boli zbytočné. Bulhari boli asi prijateľnejší ako náš tím."

Slovenská reprezentácia v tých časoch neexistovala, slovenská federácia nebola súčasťou FIBA. Košický odchovanec však bol pri prvom neoficiálnom štarte Slovenska na medzinárodnej scéne. "Pozvánka ma v roku 1969 našla v Prahe. V mužstve vtedy boli hráči ako Lukašík, Maurovič, Arpáš, Bahník. Cestovali sme na turnaj do Sofie, hrali tam proti domácim, Poľsku, Rakúsku. Hneď v prvom zápase som dal v poslednej sekunde víťazný kôš. V Soffi sme vlastne položili akýsi základný kameň slovenskej reprezentácie," vraví s úsmevom.

Nedá sa povedať, že by mu basketbalová lopta učarovala od malička. Zaľúbil sa síce do lopty, ale futbalovej. Do svojich pätnástich hrával futbal za niekdajšie VSS. Až do dorastu. "Bol som pohodlnejší typ. To viete, kopačky ma tlačili, vonku pršalo a aj tak sa trénovalo, tak sa zlákal komfort telocvične. V pätnástich som začal hrať basketbal pod vedením trénera Golda. Naučil ma veľa. Pri ňom som si zlepšil výskok, tak ma vyhecoval, že denne som spravil aj 700 výskokov. Na dvoch nohách sme na tréningu museli vyskákať zjazdovku na Bankove. Trénovali sme tak aj odolnosť členkov, nikdy som vďaka tomu nemal výron. V tej dobe nebolo bežné, že hráč vedel zasmečovať. Patril som medzi prvých, ktorí to dokázali. Bolo to aj v ligovom zápase, pravda to som sa pri protiútoku už od polovice ihriska šteloval, aby mi to vyšlo," vracia sa Oliver Tomáš do dávnej minulosti. Aj dnes ho škrie, na majstrovstvách Českoslovenka staršieho dorastu ani raz nezískal medailu. Do finále postúpili vždy štyri najlepšie celky, no Košičania trikrát po sebe ostali bez kovu...Toho sa však dočkal medzi seniormi. No nie doma, ale v stovežatej. S VŠ Praha bol trikrát majstrom ČSSR.

"Za najväčší úspech však považujem prvenstvo v pohári PVP vo Viedni. Pohár sme vyhrali v roku 1969 v deň, keď odvolali Dubčeka. Porazili sme Dinamo Tbilisi. Rok predtým sme vo finále PVP neuspeli. Hralo sa v Aténach na starom olympijskom štadióne pred 60 tisíc divákmi v neopísateľnej atmosfére. Zápas s AEK Atény bol rozhodnutý dávno predtým ako sa vôbec začal. Bývali sme v hotely, kde sme mali otvorený účet. Tréner Ornung vtedy zistil, že v tom vedľajšom sú už dva týždne ubytovaní rozhodcovia aj s rodinami. Tak sme týždeň chodili po gréckych pamiatkach, trénovali len tri dni pred finále. Vedeli sme, že ho vyhrať nemôžeme."

Medicínu začal študovať v Košiciach. Aj tá prispela k tomu, že prestúpil do VŠ Praha. "Bolo to niečo nezvyčajné, aby hráč druholigového celku Slávie VŠT prestúpil do popredného Československého družstva. Musím povedať, že vo VŠ Praha som skôr vysedával na lavičke, bol náhradníkom Zedníčka a to bol hráč, ktorý nikdy nebol zranený. Za štyriapolroka som toho v Prahe prežil dosť. Získali ma na takzvaný technický prestup, po druhom ročníku sa dalo prejsť na detské lekárstvo. To ma z Košíc pustiť museli, no len čo som prišiel na fakultu v Prahe, prehlásili ma na všeobecné lekárstvo. Škola bola náročná a keďže som sa bál, aby ma nevyhodili, nepoznal som nič len študovňu a halu. Tréneri VŠ si hneď všimli, že viem hrať futbal a tak dodnes nezabudnem na pamätnú vetu: Kopanou ty umíš, košíkovou te naučíme."

Basketbal bol v jeho ére v Košiciach veľmi populárny. V starej športovej hale sa tiesnilo aj tritisíc divákov. "Povzbudzovalo sa vtedy po Maďarsky Hajrá. Za Košice hrávali Šosták, Kašper, Bombic, Rosíval, Kurian, Salica...Mal som sedemnásť, keď si ma tréner Andreánsky zavolal do tímu. Basketbal som hral tretí rok. Síce som sa spotil len v rozcvičke, ale aspoň z lavičke okúsil atmosféru ligového zápasu. Z Prahy som sa do Košíc vrátil v roku 1971. Postúpilo sa vtedy do najvyššej súťaže a mne ako lokálpatriotovi nedalo, nevrátiť sa. Prišiel som a my sme z ligy vypadli," podotkol doktor Tomáš, ktorý sa v hlavnom meste Československa zoznámil s manželkou, ktorej vďačí dodnes za podporu, lebo ako vraví, nie je jednoduché vydržať po boku vrcholového športovca. A keďže ako lekár bol neraz členom realizačného tímu, dnes sa na prácu funkcionárov pozerá inak ako hráč.

"Pokiaľ som bol v drese, tak som mal pocit, že funkcionár je často len brzdou. Ale rýchlo som si názor poopravil akonáhle som sa dostal na druhú stranu barikády. Dnes viem, že bolo rozumné zastrešiť mužský basketbal v Košiciach v Slávii VŠT, lebo určite sa ocitol v lepších podmienkach ako keby ostal pod hlavičkou VSS. Basketbal je vysokoškolský šport a v Košiciach našiel dostatočnú podporu. Funkcionári ako Šterbinský, Gašpar, Boroška preň urobili veľa, aj keď boli mnohými vnímaní negatívne. Po roku 1989 bolo mužstvo v druhej lige a vyzeralo to tak, že mužský basketbal celkom zakape, našli sa však páni ako Rešetár, či Klein, ktorí ho podržali v najťažších chvíľach," dodáva muž, ktorý bol roky lekárom košických basketbalistov. V tejto pozícii bol aj pri reprezentácii. Od mužov si k ženám odskočil len raz. A z juniorských majstrovstiev sveta v Brazílii s spoločne s tímom, v ktorom boli trebárs Žirková či Kováčová prinesol bronzovú medailu.