tak je to zdravotníctvo. Nápad ministra Valentoviča preveliť štátnych poistencov do štátnych poisťovní je zatiaľ vrcholom tvorby nielen tohto rezortu, ktorý už má za sebou napr. úspešné zrušenie poplatkov, ale celej vlády. To sa dá tvrdiť bez najmenšieho podcenenia takých iniciatív, akou je napr. myšlienka zrušiť Špeciálny súd, či vývoja v polícii, kde klíčia podozrenia z politickej selekcie a manipulácie prípadov.
Keď sa autor prvýkrát zaoberal týmto šialenstvom na začiatku októbra, predbehol alarmistov na čele s Miklošom o celý mesiac, bol však veľmi neinformovaný. Správy z rezortu zdravotníctva totiž hlásili, že zákon povinne preklopí do Všeobecnej a Spoločnej ZP štátnych zamestnancov. Chyba. Valentovič má odvážnejšiu predstavu: Obeťami majú byť všetci poistenci štátu. Teda aj ekonomicky neaktívne osoby, ktorých starostlivosť nie je krytá odvodmi aktívnej populácie, ale zo štátneho rozpočtu teda dôchodcovia, deti, nezamestnaní a spol. Podľa Tomáša Szalaya, ktorý kedysi robil na Zajacovej reforme, je to dohromady viac ako pol Slovenska, zhruba 3 milióny ľudí.
Zámer je naozaj durchom-durch boľševický, keďže by jediným šmahom ruky ľavej zrušil slobodný výber poisťovne i ich voľnú súťaž na trhu. Neštátne ústavy, z ktorých dve iba teraz začali činnosť a investovali dosť veľa prostriedkov, by fakticky mohli stiahnuť roletu. Dokonca aj Eduard Kováč, kedysi veľký Zajacov kritik a dnes "capo di tutti capi" všetkých poisťovní, hovorí o "skutočnom návrate pred rok 1989"-
Poznámka proti nedorozumeniu: Samozrejme, že existuje kopa štátov EÚ, ktoré boľševické nie sú, resp. sa tvária ako slobodné, len s jedinou tzv. zdravotnou poisťovňou. A existuje druhá kopa, kde nie je poisťovňa ani jedna, lebo zdravotná starostlivosť sa financuje celá z daní. To je pravda, ako aj fakt, že konkurencia poisťovní na Slovensku je do značnej miery fiktívna, keďže priestor na súťaž majú extrémne zúžený tým, že de facto celá starostlivosť je "zadarmo" bez doplatkov a navyše 95% vybraných odvodov prerozdeľujú medzi sebou podľa kvality tzv. poistného kmeňa. My sme však v situácii, keď pluralita bola dávno zákonom stanovená a preto to, čo sa navrhuje, je de facto soft verzia znárodnenia. Štát im chce vziať klientov a s nimi i predmet činnosti (podnikania). Až v druhom rade prichádza argument, že všetko na svete, vrátane zdravotníctva, funguje lepšie na princípe súťaže ako štátneho riadenia, a preto hoci existujú aj iné systémy, prechod z otvoreného trhu do politicky ovládaného zdravotníctva je takisto boľševická úchylka. Debata, že na Slovensku máme hybridný systém, kde veľa poisťovní na trhu spáli veľa prostriedkov na vlastnú správu, pričom efekt konkurencie smerom k pacientovi je nedostatočný, je o inom.
Spúšťačom akcie je nepochybne "sťahovanie národov", ku ktorému došlo k 1. októbru, keď VšZP a SZP prišli v rámci možnosti zmeniť poisťovňu dokopy o cca pol milióna klientov. V spojitosti s iným zákonom, ktorý Valentovič pripravuje, o "transformácii" týchto dvoch ústavov na tzv. verejnoprávne inštitúcie, zreteľne vyskakuje cieľová filozofia ovládnuť celý biznis politicky cez dve najväčšie poisťovne. Verejnoprávny štatút je totiž zlatý kľúč k tunelom a rozkrádaniu, čoho garanciou je symbol verejnoprávneho riadenia tripartitné riadenie cez politických nominantov štátu, odbory a zamestnávateľov. Ovládnutie 50 či 70 miliárd peňazí, čo je objem, z ktorého sa dá každoročne uliať stomiliónový až miliardový "vývar", je základný tmel sociálneho partnerstva, keďže skorumpovanie odborových a zamestnávateľských špičiek zaisťuje vláde tzv. sociálny zmier. Teda aspoň si politici myslia, že zaisťuje (zákulisné boje o čím väčší lup vyústia do nepriateľstva. ).
Z ideologického zdôvodnenia, že "odvody za štátnych zamestnancov (poistencov) platí štát, a preto jeho peniaze majú dostať štátne poisťovne", trčí boľševická slama na sto honov. Valentovič a jeho úradníci sú ozaj zrejme presvedčení, že "štát" má nejaké vlastné peniaze, ktorými môže slobodne disponovať. Oni za 17 rokov ešte nepostrehli, že temer všetky prostriedky, ktorými "štát" disponuje, pochádzajú z daňového konfiškátu, nie sú to peniaze "ich", oni ich iba spravujú. Zvolení politici s demokratickým mandátom majú isteže široké možnosti vyberať politické priority, do ktorých investujú zdroje, ale nie až také široké, aby likvidovali rovnosťvlastníckych foriem a z ľudí urobili nevoľníkov, ktorým oni páni medzi Dunajom a Tatrami - vyberú poisťovňu. Ich, štátnu, menejcennú a najhoršiu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
