niečo nové z našej minulosti, ktorú väčšina z nás posudzuje z pohľadu človeka 21. storočia tak, že človeka predchádzajúcich stáročí považuje za negramotného a primitívneho.
Bol gramotný v rámci daných možností a, pravdaže, bolo aj veľa analfabetov, ktorí nielenže nevedeli čítať, písať, ale ani počítať, no vynašli sa. Mnohí, čo nepoznali arabské číslice, rátali s rímskymi číslicami X, V a J. Napr. Slováci v Sarvaši označovali znakom C číslo 50, písmeno O malo význam čísla 100, znakom + označovali číslo 1000. Keď dávali do árendy pusty, merali polia povrazmi, čo sa robilo aj koncom 19. storočia a začiatkom dvadsiateho. Etnograf a spisovateľ Ján Čaplovič (1780 - 1847) v knižke Etnografia Slovákov v Uhorsku píše o miere kolesa: "Prísažný - člen obecnej rady (alebo mestskej) - nasadol na voz, na ktorom bola špice jedného kolesa opletená prútím. Prísažný dával pozor a rátal otáčky kolesa." Na základe týchto obrátok sa meralo pole, lúka, cesta. Ak prísažný zadriemal alebo nedával na obrátky pozor, miera bola nepresná.
Všade nebola miera kolesa, ani nerátali rímskymi číslicami a znakmi. Existovala literatúra a literatúra Slovákov v Uhorsku zahŕňala najväčšiu časť všeobecných vedomostí. Boli slovníky, učebnice, náboženské knihy, súkromné práce, ekonomické spisy z rôznych odborovo, lekárske a veterinárne knihy, astronomické spisy, zemepis i prírodopis, nehovoriac o dramatickej a literárnej tvorbe, príležitostných spisoch, mravoučných knihách, časopisoch, novinách, kalendároch, veršoch a kázňach na rôzne príležitosti.
Slovenská literatúra po Maďaroch tvorila najbohatšiu literatúru spomedzi ostatných národov v Uhorsku. Šľachta radšej čítala v latinčine a v nemčine, pospolitý ľud v spisovnom jazyku - v upravenej češtine, ktorá slúžila ako spisovný jazyk. V Annalen der Literatur z roku 1802 sa píše o literatúre protestantov a katolíkov a píše o nich Ján Čaplovič v knihe Etnografia Slovákov v Uhorsku: "Evanjelické duchovné piesne a kázne sú české a niekde aj vyučovanie. Katolíci sa oveľa menej viažu na češtinu a ich knihy nemajú tú, v protestantských spisoch viditeľnú štýlovú jednotu, jazykovú čistotu, presnosť a korektnosť ako protestantské spisy. U každého dominuje nárečie jeho rodiska. Preto možno slovenskú literatúru, nie nesprávne, deliť na literatúru protestantov a katolíkov." O protestantskej literatúre existuje veľa článkov v roku 1802 v Annalen der Literatur, z roku 1809 a v recenziách vo Viedenských literárnych novinách 1813 - 1816, i v Kronike rakúskej literatúry.
Pospolitý ľud čítal knihy i kalendáre, ktoré boli obľúbené najmä na vidieku. Veľa rád, pranostiky, poučenia, okrem piesní, bolo vo veršoch. Slováci mali odjakživa nadanie na veršovanie, aj živú obrazotvornosť. Takmer každá sedliacka dievka ľahko tvorila rýmy piesní. V Tablicovej knihe "Slovenští veršovci" (vydanej r. 1809) sú verše roľníka Sabu. Básnik a spisovateľ Bohuslav Tablic (zakladateľ Učenej spoločnosti banského okolia) okrem pôvodnej básnickej tvorby sa zaujímal o staršiu slovenskú literatúru, zhromažďoval aj rukopisné práce a vydal ich v dvoch zväzkoch pod názvom Slovenští veršovci. Pretláčal príležitostné básne veršovcov 18. storočia. Hrobár Vanoch z Trenčianskej stolice okrem veršov v spisovnom jazyku píše aj verše v latinčine. Vytlačil ich v roku 1835 Štefan Horváth a o rok neskoršie K. Rumy aj s Vanochovým životopisom. Básne sa prednášali pri každej príležitosti, kde sa zišla väčšia spoločnosť, na hostinách, svadbách, pohreboch, na rôznych hostinách a tvorilo sa aj priamo na mieste.
Spomenuli sme mravoučné knihy. Táto literatúra bola aj pre "obyčajných" ľudí, ako napr. "Spis užitočný a veľmi potrebný od doktora Grobiana" vydaná v roku 1784 v Banskej Bystrici. Autor, ktorý vystupuje ako doktor Grobian, satirickou formou vysvetľuje mravy a opisuje nie to, ako sa človek má správať, ale opak, čo nemá robiť a ako sa nemá správať. Knižka je vo veršoch. V tomto lexikóne vychádza z toho, čo zvyčajne ľudia robia pri vstávaní z postele, jedle, na ulici, pri stretnutí s inými. Ukážka z rád o jedení:
"Ovšem, když polevka husta, kydej na stúl všudy zhusta, tež nos obrusem utírej, na stúl se laktem podpírej. Pod stolem vždy mej nohama, z misy svinsky ber rukama, když jíš - mlaskej jako prase, a co nezjíš, vlož to zase - do misky."
Takže: nebolo to až také zlé s našimi predkami, ktorých učili aj takto "móresnosti".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
