Prvý repný cukor v Uhorsku a u nás vyrobil prešovský lekárnik a alchymista Samuel Gertinger
Prvý, kto začal v Uhorsku robiť pokusy s varením repného cukru, bol Prešovčan Samuel Gertinger (1754 - 1813), ktorého 193. výročie úmrtia bolo 22. novembra. Bol lekárnikom a alchymistom v Prešove, kde sa narodi aj zomrel a kde bol alchymistom, známym a váženým mešťanom jeho otec J. S. Gertinger.
Gertinger skúmal možnosti, ako by sa dal získať z repy cukor, o čom sa vo vtedajšej odbornej tlači uverejnilo niekoľko hypotetických článkov, no zatiaľ sa to v praxi nikomu nepodarilo, až jemu, v roku 1801. Gertinger zostrojil zariadenie vlastnej konštrukcie, na ktorom vyrobil malé množstvo cukru. Výsledky svojho úspešného výskumu uverejnil r. 1804 v časopise Patriotisches Wochenblatt für Ungarn. Vypracoval návrh plánu rozvoja repného cukrovarníctva v Uhorsku, ktorého súčasťou bolo aj vybudovanie cukrovarov v každej župe v Uhorsku a teda aj na území Slovenska. Centrálna rafinéria podľa neho by mala byť v Pešti. Desať rokov sa snažil tento plán zrealizovať, no nepodarilo sa mu presvedčiť vrchnosť o jeho užitočnosti. V roku 1811 začal z vlastných zdrojov budovať v Prešove cukrovar, žiaľ, ani tento plán mu nevyšiel.
Sladili trstinovým
Pochopiteľne, mnohí sa opýtajú, čím sa sladilo. Trstinovým dovážaným cukrom. Výrobu cukru z cukrovej trstiny poznali už najstarší obyvatelia Indie. Do Európy sa tento cukor dostal prostredníctvom Arabov v 8. storočí. Pestovanie cukrovej trstiny rozšírili Španieli v Strednej a Južnej Amerike, ktorá sa stala hlavným svetovým výrobcom trstinového cukru. Od 16. storočia sa takmer v každej európskej krajine začali budovať rafinérie na trstinový cukor. V Uhorsku bola prvá rafinéria založená v Rijeke. Na Slovensku trstinový cukor rafinovali iba krátko a to v Bratislave v 19. storočí v cukrovare bratov Kieslingerovcov.
Prvá zmienka z Francúzska
O repnom cukre sa viedli debaty a písali články vyše sto rokov, kým ho mohla vo forme sladidla ochutnať ako prvá v Uhorsku rodina alchymistu Gertingera v Prešove. O cukre v repe bola uverejnená prvá zmienka vo Francúzsku r. 1600 po vydaní diela Oliviera de Serres, vtedajšieho bádateľa, ktorý podrobne popísal repu ako rastlinu s mimoriadne vysokým obsahom cukru a s nízkymi nárokmi na pestovanie aj v chladnejších klimatických podmienkach na rozdiel od cukrovej trstiny. O Serresove poznatky sa opierali ďalší bádatelia o storočie neskoršie. Bol to r. 1747 chemik Adam Stanislav Maargraf, ktorý urobil prvé úspešné pokusy (ešte pred Gertingerom) a pokračoval v nich jeho žiak F. C. Achard, ktorý ich aj úspešne dokončil a dal v Prusku r. 1801 do prevádzky prvý cukrovar.
Do polovice 19. storočia bolo vedúcou krajinou vo výrobe cukru Francúzsko - v roku 1842 tu bolo 389 cukrovarov, potom Nemecko, Rusko, Rakúsko-Uhorsko a po jeho rozpade Československo.
České krajiny zohrali významnú úlohu v rozvoji cukrovarníctva v celosvetovom meradle a to nielen v samotnej produkcii, v ktorej boli na 3. mieste, ale aj v technických poznatkoch, strojnom zariadení a v organizácii výroby. Do Čiech sa chodili učiť odborníci z celej Európy a české podniky v Prahe, Plzni, Brne, Hradci Králové vybavili najmodernejším zariadením stovky cukrovarov na svete.
Cukrovarníctvo na Slovensku
Gertingerove meno zostane ako prvé, spojené s výrobou cukru u nás. S vybudovaním prvých cukrovarov na Slovensku vo Veľkých Úľanoch a Vojniciach sa spája meno Michala Lačného, ktorý nimi položil základy nášho cukrovarníctva. Slovenské cukrovary sa v rokoch 1851 - 55 podieľali až 31 percentami na celouhorskej výrobe cukru, v r. 1883 až 52 percentami. Začiatkom 20. storočia bolo Slovensko na 9. - 10. mieste v Európe aj na svete vo svetovej výrobe surového cukru z cukrovej repy.
Gertingerov plán sa uskutočnil aj v tom, že výrobu repného cukru podporila vláda a trstinový cukor sa podarilo vytlačiť z vnútorného trhu za veľmi krátky čas. S rozvojom výroby sa výroba repného cukru stala zdrojom štátnych príjmov. V roku 1850 totiž zaviedli zdanenie podľa váhy spracovanej suroviny, r. 1865 paušál podľa kapacity cukrovaru a dĺžky výrobného obdobia a v nasledujúcich rokoch ďalšie dane, aj ich zvýšenie, vrátane spotrebiteľskej. Cukrovarnícky priemysel bol aj dôležitým zdrojom prílevu devíz pre štát, navyše štát podporoval vývoz cukru rôznymi formami, napr. vývoznými prémiami, vrátením daní. Až do začiatku 19. stor. výroba cukru nestačila v Uhorsku kryť spotrebu, no napriek tomu sa stupňoval vývoz a a domáci trh sa dostával rakúsky cukor.
Pravdepodobne vtedy vzniklo úslovie, možno požičané od pivovarníkov: "Kde sa cukor varí, tam sa dobre darí."
Cukrovar v Košiciach
Jediným cukrovarom na východnom Slovensku bol cukrovar v Košiciach, ktorého vznik inicioval a založil ho v rokoch 1836 - 1840 známy košický podnikateľ Karol Fiedler ako účastinnú spoločnosť na konci terajšej Štúrovej (vtedajšej okružnej Moldavskej) ulice. Bol v prevádzke do roku 1872, kedy v ňom museli zastaviť výrobu pre nedostatok finančných prostriedkov a čomu sa asi mnohí budú čudovať, pre nedostatok suroviny, teda repy. Statkári nepovažovali pestovanie repy za výnosné, pretože vyžadovalo viac práce ako napr. obilniny. Fiedler, ktorý podnikal vo viacerých odvetviach napr. exportoval tokajské víno, obchodoval s obilím, vlnou, založil továreň na klince v Košiciach, v pestovaní cukrovej repy zavádzal nové obrábacie metódy, presviedčal abovských statkárov, aby ju pestovali na väčších plochách, no nepresvedčil ich. Podobne ako výrobca náhrady kávovín vo Franckovej továrni nepresvedčil o pestovaní čakanky, aj s finančnou dotáciou, ale ju dovážal z Holandska. Prevádzka cukrovaru bola finančne nákladná, počnúc dopravou, získavaním odborníkov a robotníkov z Moravy a končiac výmenou strojového zariadenia za moderné kvôli skvalitneniu výrobkov. Tie mali zrejme dobrú kvalitu, o čom svedčí aj strieborná medaila, udelená cukrovaru na krajinskej výstave v Pešti r. 1846. Cukrovar dodával surový cukor výrobniam cukríkov v Košiciach. Po zámku cukrovaru ho museli dovážať zo zahraničia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
