divadle, absolvovala ročné angažmán v erfurtskej opere, jej umeniu sa tešili už i poslucháči v Japonsku, Argentíne, či Brazílii. Podľa kritík ašpiruje na pozíciu slovenského verdiovského sopránu číslo jeden. Svojich rodákov naposledy potešila ako temperamentná Tosca v rovnomennej opere G. Pucciniho. Po predstavení sme sa s ňou stretli v divadelnej šatni na krátky rozhovor.

Toscu ste v Košiciach naštudovali v roku 2003, no odvtedy ste sa v nej predstavili len 2-3 krát. Tešili ste sa teda na predstavenie v rodnom meste?

- Tešila som sa. Mám tu rodinu, priateľov z mladosti. Človeku sa celkom inak robí, keď vie, že v hľadisku sedia známi. Aj preto som ponuku prijala.

Tosca je plná emócií. Je vám svojou emotívnosťou blízka?

- Veľmi blízka. Človek sa až musí krotiť.

Kde ste zažili najkrajšie predstavenie Toscy?

- V Bratislave. Tam je krásna inscenácia. No Toscu som ešte veľa nespievala, pretože je to dramatická rola a ja do toho ešte zrejem. No už mám na to svoj názor a ak má človek dobrých partnerov, tak je to skvelé. No dnes som mala pocit, že ja som ľúbila viac.

Je zlé, keď na javisku medzi spevákmi nevznikne cit?

- Keď sa obaja speváci oddajú tomu, čo hrajú, tak to robia veľmi prirodzene. No aj keď sa nič nevytvorí, beriem to slobodne. Musím to skrátka oželieť.

Stáva sa to často?

- Vo veľkých divadlách sú už speváci vydrezúrovaní. Vedia, čo robia a potom je spolupráca iná.

Tešili ste sa, kedy konečne dozriete na Toscu?

- Už som dozrela? (smiech) Teším sa a na každom predstavení sa snažím podať maximum. No nie je to len Tosca, ktorú rada spievam. Sú to aj Verdiovky a iné diela. Vždy je to niečo nové. Noví partneri. Nikdy to nie je rovnaké.

Aké je to, keď sa na javisku stretnú dve súzvučiace duše?

- Potom to lieta! Mám rada také momenty. Myslím, že aj na dnešnom predstavení boli v druhom dejstve s barytónom momenty, kde to naozaj lietalo.

S ktorými postavami ste sa doposiaľ najviac stotožnili?

- V poslednom čase ma fascinuje postava Liu v opere Turandot. Je to veľmi silná rola a veľmi dobre sa mi robí. Naštudovanie s pánom Lenártom aj s celým tímom bola veľmi dobrá. Tam sa človek našiel, otvoril sa. A tým pádom sa môže odovzdať niečomu vyššiemu. Mám rada aj Aidu, dlhé roky som spievala Violetu v Traviate. Koncertne som robila aj Elisabettu v Tanhäuserovi, čo bolo pre mňa nové, lebo Wagnera som ešte nespievala a je to krásne spievanie.

Máte nejaký sen, čo sa týka postavy, ktorú by ste chceli stvárniť?

- Nie. Teraz mám totiž stále prácu, vždy sa mám čo učiť, stále prichádza niečo nové. Sny teda nestíham mať. Ale ako študentka som snívala o Traviate a Tosce. To sa mi splnilo.

Absolvovali ste ročné angažmán v Nemecku. Je práca v zahraničí v mnohom odlišná od roboty tu?

- Samozrejme. Tam sa pracuje od rána do večera. Vyžaduje si to plné nasadenie. Človek nemôže povedať, že nevládze. Musí sa naučiť rozrátať svoje sily. Myslím, že Nemecko je mostík do sveta. Kto obstojí, obstojí. Kto nie, ďalej nejde.

Ako sa vám tam darilo?

- Bolo tam pre mňa veľa nového a nevyhla som sa ani stresu, keďže som prišla do nového prostredia. Ale naštudovala som si tam krásnu rolu - Jenůfu, ktorú milujem.

Čo vám tam najviac chýbalo?

- Ľudia. Pre všetkých som tam bola nová a niekoho, na koho by som sa mohla spoľahnúť, som tam nemala.

Chcelo sa vám vrátiť sa na Slovensko?

- Myslím, že každý sa chce vrátiť, keď je dlhšie vonku.

A čo ďalej? Na aké scény by ste chceli nasmerovať svoje kroky?

- Už som si prestala stavať vzdušné zámky o tom, kde by som chcela účinkovať. Kam ma vietor zavedie, tam pôjdem. Človek sa osudovým cestám aj tak nevyhne. Navyše si myslím, že ak načúva, tak veci, ku ktorým dôjde, sú stálejšie a pevnejšie. Takže prijímam prirodzený vývoj udalostí a do každého predstavenia dávam všetko.

Ako ste sa vlastne dostali k opernému spevu?

- Od malička som veľmi rada tancovala, dokonca som baletila. Ale osud bol iný a zavialo ma to k spevu. Na balet ma totiž mama kvôli mladšej sestre už nemohla po večeroch nosiť. A tak keď sa stretla na balete s pani, ktorá tam nosila svoju vnučku a bola mamou učiteľky spevu, nasmerovali moje kroky na Ľudovú školu umenia k pani Táni Markotánovej.

Počúvali ste ako dieťa operu?

- Nie. Mala som všeobecne vzťah k muzike.

Čo vám hudba dáva?

- Muzika uvoľňuje. Ak to človek berie správne, vie ho veľmi príjemne naladiť.

Relaxujete pri muzike?

- To nie. Relaxujem v prírode, v tichu nič nerobením alebo pri dobrej knižke.

Ako speváčka ste pochodili rôzne krajiny. Ktoré na vás urobili mimoriadny dojem?

- Veľmi blízke sú mi južné krajiny ako Brazília či Argentína. Mám ich radšej ako strohé Japonsko.

Máte rada temperamentných ľudí?

- Áno, samozrejme.

A kde vypúšťate vy svoj temperament?

- Na javisku. A inak neprezradím. (Smiech)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.