dostal Miloš Kocúr (1954) a Milan Andrášik (1951) každý po 15 rokov väzenia. Najvyšší súd zvýšil trest aj pre Stanislava Dúbravického (1954) z desať na 12 rokov väzenia. Súd potvrdil rozsudok pre Františka Čermana (1950), ktorý
dostal 11-ročný trest odňatia slobody. Šesť rokov dostal Pavol Bedač (1954) a tri Juraj Lachman (1953). Na vyhlásenie rozhodnutia odvolacieho konania sa nedostavil ani jeden z obžalovaných a súhlasili s konaním v ich neprítomnosti. Pojednávanie na Najvyššom súde sa stretlo s veľkým záujmom médií a verejnosti.
Miloš Kocúr i Milan Andrášik si doteraz odsedeli 9,5 a Dúbravický osem rokov väzenia. Zvyšní odsúdení okrem Čermana si už svoje tresty odpykali. Odsúdení by mali okamžite nastúpiť do výkonu trestu. Ako agentúru SITA informovala vedúca kancelárie predsedu Najvyššieho súdu Eva Rupcová, predseda senátu NS SR Štefan Michalík vydal hneď po vynesení právoplatného odsudzujúceho verdiktu príkaz na dodanie odsúdených do výkonu trestu. Ten súd doručí polícii v mieste ich bydliska. Zatiaľ nie je jasné, koľko rokov budú musieť odsúdení vo väzení stráviť. Bratislavský krajský súd totiž musí podľa Rupcovej prerátať, koľko rokov si už v 80-tych rokoch odsedeli.
Krajský súd v Bratislave ich odsúdil 20. januára 2004 za vraždu medičky ešte z roku 1976. Počas procesu bolo vypočutých približne 70 svedkov a prečítaných takmer sto svedeckých výpovedí.
Milan Andrášik a Miloš Kocúr podľa vyšetrovania 9. júla 1976 podvečer v bratislavskej Mlynskej doline pred internátom násilne vtiahli Ľudmilu Cervanovú do auta a odviezli do domu na Varínskej ulici, kde ju násilím držali. Všetci odsúdení s úmyslom Ľudmilu znásilniť ju nútili piť alkohol a vyzliekli ju. Juraj Lachman priniesol z kúpeľne šnúru na bielizeň, ktorou študentke zviazali ruky a postupne na nej proti jej vôli vykonali pohlavný styk tak, že si ju navzájom pridržiavali.
Následne sa rozhodli Ľudmilu Cervanovú usmrtiť, lebo im hrozila, že ich skutok
oznámi. Zviazanú ju v kufri auta previezli do Kráľovej pri Senci k termálnemu jazierku. Po vyložení z auta ju Kocúr, Andrášik a Bedač hodili do vody. Na upozornenie Františka Čermana mŕtvolu z jazierka vytiahli a previezli k potoku Čierna Voda. Tam sa aj 14. júla 1976 našlo jej telo.
Odsúdení spáchali postupne trestné činy obmedzovania osobnej slobody, porušovania domovej slobody, znásilnenia a vraždy.
Obvinených ešte v septembri 1982 uznal bratislavský krajský súd za vinných a odsúdil ich na nepodmienečné tresty odňatia slobody od štyroch do 24 rokov, spolu na 110 rokov väzenia. Pôvodný rozsudok krajského súdu potvrdil o niekoľko mesiacov aj Najvyšší súd SSR. V marci 1990 však podal vtedajší federálny prokurátor proti nemu sťažnosť, ktorú Najvyšší súd ČSFR akceptoval, rozsudok zrušil a Krajskému súdu v Bratislave nariadil, aby vec znovu prerokoval
a rozhodol. Na súde potom prípad roky "stál". Následne samotní Nitrania iniciovali aktívne pokračovanie v prípade. Proces s údajnými vrahmi Cervanovej je najdlhšou kauzou v histórii slovenskej justície.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu považuje advokát odsúdených Allan Böhm za nespravodlivé a nezákonné a zvažuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Rozsudok je podľa neho prehrou celého Slovenska. Böhma zaráža aj zvýšenie trestov pre niektorých odsúdených. Tento variant rozhodnutia Najvyššieho súdu očakával iba v "najhoršom sne". Neúčasť odsúdených na vynesení rozsudku komentoval slovami, že sa obávali sklamania.
Naopak, so zvýšením trestov pre niektorých vrahov Cervanovej na 15 rokov je spokojný prokurátor, keďže vyššie tresty nie je možné udeliť.
Vynesenie rozsudku vzbudilo emócie medzi rodinnými príslušníkmi odsúdených. "Hanba! Hanba za takýto rozsudok! Ja som matka, mám právo to hovoriť!" kričala za odchádzajúcimi členmi senátu matka Milana Andrášika.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
