Všade bolo vždy určené jedno miesto pre stretnutie s predstaviteľmi župných úradov.
Na 6. júla 1847 ráno jeho cisárska a kráľovská výsosť následníka mala prísť na hranicu Zemplínskej stolice. Vrchnosť vybrala na stretnutie Rozhanovce, ktoré boli známe pamätnou bitkou. Pripravili tam slávnostné privítanie, kvôli ktorému postavili stany, v ktorých už čakali okrem oficiálnych stoličných predstaviteľov, richtárov, prísažných aj zástupcovia šľachty a honorácie miest a obcí. Po privítaní predstavili osobnosti, ktoré riadili stolicu - arciknieža ich ubezpečil, že ešte nemal príležitosť "viditeľne a nejakými činmi vystúpiť vo svojej milej vlasti, ale dúfa, že nabudúce, kráčajúc v šľapajach svojho otca, potvrdí tieto slová aj vlasteneckými skutkami, v čom mu bude nápomocná aj jeho manželka vojvodkyňa zo Schwarcenbergu." Tieto slová boli zvýraznené prevolávaním na slávu dôstojníkovi husárov Ferdinandovho pluku, poslancov a profesorov zo Sarospataku, ktorí ho mali sprevádzať do ich mesta.
Z Rozhanoviec sa odobrali vzácni hostia do Trebišova, kam prišli na obed a kde ich očakávala pred kaštieľom grófka Etelka Szapáry, vdova Karola Andrássyho. Po obede, ktorý podávala grófka pre 60 hostí sa celý sprievod odobral do Sárospataku cez Satoraljaujhely. Ako písali Slovenské národné noviny, na vrchu Šiator pripravili Ujhelčania arcivojvodovi svetelnú atrakciu. Hromady dreva boli tak usporiadané, že keď sa zapálili, oheň vytvoril tri písmená: J. F. H. (Štefan - Arci - Knieža), čo arcivojvoda ocenil slovami chvály. Chválou nešetril ani na druhý deň v Sárospataku, kde ho hostil vo svojom sídle vojvoda Preczenheim a kde sa zhromaždili opäť zástupcovia Zemplínskej stolice. V Sárospataku dostal aj vzácny dar - šabľu Jána Huňadyho, ktorú mu daroval kráľ Vladislav.
Návšteva prebiehala v ovzduší vzájomných komplimentov, nikto od arcivojvodu nič nežiadal a to trvalo, kým neprešiel do Šopronskej stolice, kde sa pripravovali na zasadnutie snemu a kde podľa inštrukcií c. a k. dvora mali byť stoličnými poslancami prednesené rôzne požiadavky. Medzi nimi aj tá, aby sa medzi maďarskými a rakúskymi úradmi viedla kvôli vzájomnosti dvojjazyčná korešpondencia - v maďarčine a nemčine, a aby bol prijatý zákon o povýšení maďarčiny na úroveň a diplomatickú reč v Slavónii a Chorvátsku. Arciknieža požiadali, aby podporil výstavbu železnice do Rjeky, čo určite láskavo urobí, lebo ho ešte čaká pokračovanie jeho inšpekčnej cesty do Rjeky loďou a po zlých cestách. Na oplátku sa mali stolice vyjadriť, či budú naďalej financovať bandériá, ktoré zriaďovali povinne všetky obce a mestá namiesto platenia vojenskej dane, alebo či chcú nový zákon, ktorý by určoval takúto daň. Rozhodujúce slovo bude mať hlasovanie na sneme. Arcivojvoda cestoval ďalej do Debrecína, Temešváru a Bratislavy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
