Fakt je ten, že keď sa autor týchto riadkov prvýkrát dopočul, že hlava štátu sa votrela do programu schôdze, a to ešte pred schvaľovaním rozpočtu, prvé, čo mu napadlo, bolo, že vystúpenie bude prísne "nenadčasové". Inak povedané prezident ide lobovať za nejakú záujmovú skupinu, ešte kým sa príjmy a výdavky rozpočtu neodklepnú. Verejne a natvrdo, aby ako sa vyjadril istý politológ mali jeho slová "veľkú váhu".
Treba uznať, že podozrenie ako v hlave skrslo, tak aj skyslo. Okrem krátkej pasáže, aby "vláda rozhodnejšie podporovala tie aktivity občianskych združení, ktoré konkrétnymi a reálnymi projektmi (bla, bla.)", ktorá sa trochu ponášala na výzvu v prospech zachovania dvojpercentnej daňovej asignácie, Gašparovič už nič tohto typu v prejave nemal. Na podporu indície, že prišiel ovplyvniť rozpočet, je to málo. Záhada, prečo pokladal za dôležité vystúpiť tak zrazu, sa teda len prehĺbila. Najskôr prezidentovi prišlo ľúto, že sa celý rok neozval z oficiálneho pódia, a jeho vzácne názory na verejné veci potrebujú publicitu. Pričom koncom týždňa či začiatkom budúceho, kedy by už jeho túžba vystúpiť nevzbudila taký rozruch o otázniky, zrejme nemá čas. (Možno nejaká rely, diskotéka či poľovačka.)
Prekrikovanie politikov, že komu lepšie pohladil brucho a koho naopak viac skritizoval, nemá význam. Z tejto reči nezostane o tri dni ani dym, len komentáre v dnešných novinách. Bugárov názor, že "to bolo objednané od vládnej koalície, lebo fakticky dostala pochvalu", má k serióznosti ďaleko, lebo akúsi základnú snahu o "vyváženosť" v rámci optiky, ktorá je Gašparovičovi vlastná, cítiť bolo. Napríklad vtedy, keď sa postavil za pokračovanie zahraničných misií v rámci záväzkov k NATO. Také čosi by v "objednanej" reči nebolo, a zrejme ani veta o "odbornosti a morálno-vôľovej vlastnosti ľudí, ktorým sa spravovanie (štátnych spoločností, P.S.) zveruje". To vyzerá viac ako no-no-no, než nejaký kompliment vládnej koalícii. Dzurindovo "sklamanie", že Gašparovič sa "viac venoval zatepľovaniu bytov než aktuálnym témam ako nominovaniu detí poslancov (...) a tunelárov do podnikov s účasťou štátu", je síce pochopiteľné, ak si ale len trochu osvieži pamäť, prezident sa "neznižoval" ku konkrétnostiam ani v prípade škandálov jeho vlády. Názor, že hlava štátu by nemala vstupovať do denných politických zápasov, si autor podrží ešte aj vtedy, ak agenda, ktorú navrhuje Dzurinda, je naozaj horúca i inšpiratívna a kritický pohľad druhého muža HZDS z čias, keď vrcholila sláva Rezeša, na jeho terajšiu nomináciu do Transpetrolu, by isté kúzlo nesporne mal.
Od Gašparoviča, ako napokon od hocikoho, však môžeme očakávať len taký obsah, aký sa v ňom nachádza. Keďže prezident patrí mentálne i ideologicky do čeľade, z ktorej pochádza celá vládna koalícia, je len prirodzené, že pri všetkom úsilí o "vyváženosť" sa reč hemžila doktrínami, ktoré má táto garnitúra vo vládnom programe i genetickom kóde. "Moderný sociálny štát európskeho typu", "potravinová bezpečnosť a sebestačnosť", "spoločnosť odmieta, aby sa zo zdravia stal tovar", "štát môže byť rovnako dobrý správca majetku ako súkromný sektor", "dôstojný život pre všetkých", a tak ďalej, a tak podobne, to všetko sú ideologické fixácie, ktoré stavajú Gašparoviča do zákrytu s Ficom ešte skôr, než otvorí ústa. Ak ich otvorí, nikto mu nemôže mať za zlé, že pečať socialistickej minulosti a výchovy, ktorá mu sformovala dušu i hlavu, obracia vždy a znovu v rôznych verbálnych mutáciách. Ak očistíme tento prejav od aktualizačných momentov, v podstate sa nelíši od prvého či druhého "o stave únie", ktoré predniesol ešte za Dzurindu. Je to stále ten istý kolobeh, jednoducho dramaticky iný názor na život a svet, než aký má človek, ktorý miluje slobodu a odmieta, aby sa mu iní plietli do šťastia.
Len príznačné je, že jediné "pozitívum", ktoré videl v prejave Dzurinda, je "apel na pokračovanie reforiem a znalostnú ekonomiku". Príznačné preto, lebo nie je dôležité pre Dzurindu, že sa hovoria floskuly bez obsahu, ale to, že sú jemu sympatické. Vtedy sa objavuje v hodnotení plus, hoci Gašparovič ani vetou nenaznačil (ako pri ničom), čo si pod tým predstavuje. Napokon, ako Dzurinda. Politici vedú vojnu hesiel a keď vystúpi jeden "nadstranícky", ktorý akože nebojuje a namieša ich v nejakom pomere, aký sa jemu páči a je blízky, tí ostatní si potom vyberajú a dávajú znamienka pozitívny, negatívny. Veľmi sme pokročili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
