S futbalom zažil krásne a oslavné chvíle

Sportnet|11. dec 2006 o 00:00

Košice Ktosi svojho času povedal, že šport je elixírom života. Tieto slová ma presviedčajú ešte viac od čias, čo ho poznám trochu bližšie. Obdivujem

jeho aktivitu, pracovitosť i zdravú neposednosť. Vždy svieži, usmiaty, muž dobrých myšlienok, bohatier humoru a rôznych veselých príhod. Neraz ich chrlil aj vtedy, keď odchádzal ako jeden z členov realizačného tímu na lavičku, na ktorej býva skôr nervózna, než pokojná atmosféra. Asi vie, že to je na stresy najlepší liek. Napokon, nemôže ho už nič prekvapiť, veď dlho na nej sedával ako najstarší aktívny ligový futbalový lekár. V tejto funkcii už pracuje pozoruhodné štyri desaťročia. Robil vlastne svoje športové hobby, lebo hrával futbal za rezervu VSS Košice, bol výborným basketbalistom, ale aj atlétom, spolu s čs. reprezentantom Mikluščákom a spol. tvoril jednu z najrýchlejších šprintérskych klubových štafiet u nás.

Rola lekára na lavičke sa stala pre neho osudná. Ozaj, ako sa na ňu dostal MUDr. Ján Michalko (nar. 10. decembra 1936)? Mal to na svedomí MUDr. Zoltán Juhás, takže i to je jeden z dôkazov, že začínal vo VSS. Lenže potom odišiel na vojenčinu do Lině, kde hrával futbal za Duklu. Po návrate sa staral o zdravie košickej hokejovej Dukly a v roku 1967 ho natrvalo získal pre futbal bývalý tajomník Lokomotívy Košice, skúsený a uznávaný funkcionár Rudolf Jurčák. Nie je tajomstvom ani to, že popri svojom povolaní, väčšinu svojho voľna v role lekára prežil vo futbalovej Lokomotíve v Čermeli. Vo VŠA pôsobil až od 1. novembra 1994, takže jeho vyprávanie sa pri rôznych debatách často viaže predovšetkým k slávnym časom klubu železničiarov. Drží však aj zaujímavý primát, pretože ako jediný lekár na Slovensku pracoval v bývalej federácii s výnimkou dvadsaťjednotky vo všetkých realizačných reprezentačných tímoch. Bol tiež pri zisku zlata na OH 1980 v Moskve, ale dosť roboty urobil aj pri postupe A mužstva na MS 1982 v Španielsku. A ak už Slováka, a to ešte Košičana, na takýto post z Prahy pozvali, bolo to len a len vysvedčenie dobrej práce. On sa s tým nikdy nechválil, hoci takéto ocenenie ho hreje, ale ľudia akosi rýchlo zabúdajú...Na lavičke, na ktorej sedí realizačný tím a náhradníci, býva veľký kolotoč. Vari najstabilnejšie miesto má na nej lekár. Z tohto zorného uhla mal možnosť spolupracovať s trénermi a spoznať ich po všetkých stránkach. "Naozaj, spolupracoval som s plejádou trénerov, presnejšie dokonca s niekoľkými generáciami, ba aj s takými, ktorých som kedysi liečil ako hráčov. Bolo ich skutočne veľa. V Lokomotíve som zažil najskôr chýrneho Štefana Čambala, strieborného medailistu z MS 1934, po ňom Milana Moravca, Michala Baránka, Ladislava Kačániho, Teodora Reimanna, Jozefa Jankecha, Andreja Ištóka, Juraja Szikoru, Jozefa Módera, Jána Kozáka, v 1. FC zasa Jána Zachara, Jozefa Oberta, Dušana Radolského, trio Ján Kozák Jozef Móder Ján Bodnár, ďalej Karola Peczeho, Jozefa Valoviča, Ladislava Molnára, Erika Bogdanovského... V rôznych reprezentačných výberoch zasa Františka Haraštu, Milana Lešického, Ivana Hrdličku, Jána Hucka, Jana Brumovského, Václava Ježka, Jozefa Vengloša, Františka Havránka, Františka Cermana a chvíľočku aj Dušana Galisa. Išlo teda o veľa trénerov, z ktorých každý mal čosi zaujímavé a pozoruhodné vo svojej práci. Veľmi som si vážil Kačániho, ktorý za rok urobil v Lokomotíve veľmi veľa, rovnako rozhľadeného Vengloša pri reprezentácii, a tak by som mohol pokračovať ďalej. Absolvoval som teda školu skúsenosti, ktorú nemožno zaplatiť ničím," zdôveril sa nám vysoko uznávaný muž v najvyššej futbalovej spoločnosti aj napriek tomu, že už nejaký čas bol mimo hry. "Vedeli a vedia ma rozladiť niekedy výkony hráčov, keď zaostávajú za svojimi možnosťami. Snažil som sa však na dianie pozerať pokojne a z nadhľadu, no podobne ako fanúšikov, aj mňa hnevali opačné verdikty rozhodcov. Človek sa musí vedieť v takýchto situáciách odreagovať, ale nikdy som neurážal strážcov pravidiel. Iba v zápase Inter Lokomotíva pred rokmi som bol trochu impulzívnejší. Stalo sa tak po zákroku Bajzu na nášho Biroša, po ktorom mu vyskočilo jabĺčko a mal na kolene hlbokú ranu. Po ošetrení však Petráš odkopol brašnu masérovi Svieženému, čo ma nahnevalo a temperamentne som na to upozornil rozhodcu Poučka, že také niečo sa nesmie stať, že sa budem sťažovať. Vedel však, že som bol podpredsedom federálnej zdravotnej komisie, a tak ma predstihol a uviedol to do zápisu. Najbližšie sme hrali v Prahe s Bohemiansom a kvôli tejto situácii sa zišla v Doličku mimoriadna disciplinárka. Pochopiteľne, všetko som vysvetlil, právo bolo na mojej strane." Lekár má raz viac, inokedy menej práce. MUDr. Michalko spomenul zranenie Biroša. Ozaj, ošetroval aj komplikovanejšie prípady? "Veru áno. Napríklad v hokeji po kontraverzii s Lidickým mal Rob, v tom čase hráč košickej Dukly, pomaly zdemolovanú hlavu... Alebo spomínam si na ťažký prípad Kollátha, ktorý pri zranení dostal epileptický záchvat, či Kunza v zápase v Poľsku, keď som mu zošíval v šatni jazyk...

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»S futbalom zažil krásne a oslavné chvíle