Rekvizity zo seriálu Hviezdne vojny skončili ako striešky nad dverami

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok Košičana Dušana Gertisa na jeho dobrodružnú jazdu motorkou po Tunisku. Spolu s kvartetom kamarátov sa vydal na sever Afriky zajazdiť si po piesčitých dunách s spoznávať miesta, kam sa civilizácia dostáva iba veľmi pomaly. V prvej časti si zaspomínal na piesočnú búrku, jazdu naprieč soľnou púšťou či niekoľko oáz, ktoré na cestách-necestách navštívil. Svoje rozprávanie prerušil pri opise presunu do mesta Chenini a stretnutí s domorodcami, vedúcimi 50-členné stádo tiav. Dnes práve na tomto mieste pokračujeme.

Ráno, krátko po východe slnka, sa motorkári rozlúčili s domorodcami a každý si šiel svojou cestou. Pred turistami bolo posledných 30 km jazdy po rovnakom teréne, ako predošlý deň. Teda samé skaly a iba sem-tam väčšie oblasti s pieskom. Našťastie, asi v polovici trápenia sa natrafili na pomerne zjazdný úsek, ktorý ich doviedol až do mesta Chenini. Tam si dali zaslúženú kolu s kapučínom a asi hodinu vychutnávali pohľad na starobylé kamenné mesto.

Päť motoriek pred kaviareňou neušlo pozornosti dvom Talianom, tiež na motorkách, ktoré sprevádzal terénny Hammer. Po krátkom rozhovore, do ktorého museli zapojiť ruky i nohy, keďže Taliani vedeli iba pár slov po anglicky, sa "naši" dozvedeli, že ich kolegovia majú namierené až do susednej Lýbie. "Prekvapilo nás to, lebo sme sa nazdávali, že táto časť sveta je ešte na podobné účely riskantná," vraví Dušan. "Popriali sme im preto veľa šťastia a rozlúčili sme sa. Tí Taliani mali totiž nabitý plán cesty a do večera museli prejsť ešte okolo 100 km. Inak by museli nocovať v púšti."

Domorodec na motorke

Dušan s priateľmi potom pokračovali do mesta Ksar Hadada. Je známe tým, že v ňom v roku 1997 americký režisér George Lucas natočil jeden z dielov Hviezdnych vojen. Samozrejme, žiaden návštevník tohto miesta si nenechal ujsť návštevu monumentu, v ktorom vytvoril galaktické mesto Mos Espa. "Ešte aj dnes tam bolo k videniu množstvo rekvizít, pripomínajúcich nakrúcanie. Pravda, boli už dosť ošumelé. Nielen vďaka poveternostným podmienkam, hlavne vetru, piesku a slnku, ale aj deťom, ktoré sa s nimi hrali. Nechápali sme, že hoci by mohlo ísť o dobrý zdroj príjmov z turistiky, miestne úrady sa o tieto veci vôbec nestarali. Pritom by stačilo investovať pár tisíc dolárov, ktoré by sa časom určite niekoľkonásobne vrátili. Takto zostanú za pár rokov z kozmických lodí len kúsky plechu. Už teraz sme mnohé videli na strechách, oknách, či ako striešky nad vchodmi do domov."

Ďalším mestom na vytýčenej trase bolo mesto Matmata. Aj na ceste k nemu narazila skupinka Čechoslovákov na motorku. No neviezol sa na nej turista z cudziny, ale domáci jazdec. Mladý Tunisan, ktorý vzhľadom pripomínal skôr beduína, im prezradil, že študoval v Paríži a tam si tento druh dopravného prostriedku veľmi obľúbil. Priznal tiež, že miestni ho kvôli motorke nemajú veľmi v láske. A nielen jeho. Kadiaľ sa vraj kedysi vozili domorodci iba na ťavách, prípadne koňoch, sa teraz premávajú terénne autá a motorky. A najhoršie vraj je, že sú to väčšinou drzí turisti, ktorí prišli za zábavou a dobrodružstvom. Robia vraj veľký hluk a plašia ľudí i zvieratá. "Všetci sme sa s tým mladíkom odfotili, no mal jednu podmienku. Nikto na fotografii nesmel mať odhalenú tvár. Teda nielen on, ale ani my. Nechápali sme to, ale súhlasili sme." Druhý šok zažil Dušan a jeho kamaráti pri rozlúčke s Tunisanom. Na papierik im napísal svoju emailovú adresu a poprosil ich, aby mu tam po jednej z fotiek poslali...

Na ceste do Matmaty sa ešte motorkári zastavili pri "domčeku" z prútia, na ktorom ich upútal nápis Cafe. Pred ním "parkovalo" niekoľko tiav a vo vnútri oddychoval ich majiteľ so synom. Turisti sa od neho dozvedeli, že v Mahmate bol pred dvoma dňami veľký trh a on tam kúpil stádo tiav, ktoré inde predá so ziskom. "Tiež sa nám trochu vyžaloval, že záujem domácich o ťavy z roka na rok klesá. Kedysi sa vraj bohatstvo meralo zvieratami. Teraz začínajú mladí preferovať iné hodnoty. Autá, motorky, peniaze. A to je vraj začiatok konca ich tradícií. Druhým problémom je úbytok obyvateľov a ich odchod do Európy. Aj starší obchodníkov syn vraj študuje tretí rok vo Francúzsku a už teraz rodičom napísal, že domov sa nevráti. A podobne vraj zmýšľa väčšina malých Tunisanov z ´vidieka´. Čo máme robiť, pýtal sa nás ten Tunisan. Pustiť deti do sveta, aby sa niečo naučili, ale riskovať, že sa už nevrátia, alebo ich držať doma nasilu len preto, aby sme tu neostali sami?"

Než nasadli na motorky, podarilo sa Dušanovi odfotiť jašetričku, ktorá je jedným z najmenších obyvateľov dún. Je veľmi ľahká a preto sa vie rýchlo pohybovať po piesku bez toho, aby sa do neho zaborila. Bez vody vraj dokáže vydržať aj mesiac a na pitie jej stačí niekoľko kvapiek rosy. Akej, to sa Dušan nedozvedel. On totiž po celý čas žiadnu rosu neregistroval...

Namiesto ťavy majú peugeota

"Matmata je krásne mesto, kde kedysi žili starobylí Berberi. Mnohých sme videli aj my. Ešte aj dnes sa dajú vidieť diery v zemi aj s dverami, kde vo vydlabaných dierach žijú ľudia. Pred svojim skromným príbytkom už ale nemajú koňa či osla, ale ošumelého peugeota či nejaký hrdzavý tereňák." Z Matmaty sa šli maotorkári pozrieť na ostrov Djerbu, obľúbený najmä medzi turistami. Cesta viedla opäť skalistými horami s krásnymi zákrutami. Daň za prekrásny výhľad a miestami výborné podmienky na jazdu mala podobu šiestich defektov, čo bol na jeden deň rekordný počet. Na jednom kolese dokonca chytili hneď tri... Hoci nešlo o ten správny typ, neskôr práve túto gumu celú vymenili za novú.

"Na Djerbu sme sa preplavili trajetom za 10 minút. Lístok stál neuveriteľné 4 koruny za človeka i motorku. Ostrov sa nám zdal v porovnaní s tým, čo sme dovtedy videli, celkom moderne vybavený. Samé hotely, asfaltové cesty a pomerne hustá premávka. Aj preto sme my - päťčlenná skupina motoriek - nepôsobili ako atrakcia." Na ostrove strávili Dušan s partiou dva dni. Schuti si zajazdili po kopcoch i dunách a konečne sa okúpali v mori.

Po návrate na pevninu pokračovali na sever do Gafsy a potom večer prenocovali v meste Mahdia. Našich turistov nijako zvlášť neupútalo. Bolo to iba v púšti akoby roztrúsených niekoľko desiatok domov, pred ktorými posedávali starší ľudia a pobehovali deti. V minulosti i v súčasnosti plnilo iba akúsi funkciu medzistanice medzi väčšími mestami. Architektúra bola rovnaká ako vo väčšine menších miest. Prevažovali príbytky v tvare kocky s jednou, maximálne dvoma izbami a bez strechy. "Podobne ako v Egypte a možno aj v iných afrických krajinách sa totiž dom bez strechy považuje za novostavbu. A za takú ešte netreba platiť dane. Sami sme sa presvedčili, že strecha ani nie je potrebná. V oblasti, kde spadne za rok do jedného centimetra zrážok, sa totiž zmoknutia obávať netreba. A pred blížiacou sa piesočnou búrkou, akých je do roka päť či šesť, stačí vraj natiahnuť namiesto strechy plachtu."

Nemcov sledovala helikoptéra

Čas odchodu trajektu späť do Európy sa nezadržateľne blížil, preto si motorkári už veľa zastávok dovoliť nemohli. Presúvali sa už rýchlejšie a väčšinou iba okolo pobrežia. Iba občas, ak sa im zdal terén vhodný, zamierili hlbšie do vnútrozemia. "Cestou z Mahdie sme si urobili krátku prestávku a prezreli sme si Monastir. Do starobylej pevnosti sme sa však nedostali. Talianskí filmári tam totiž práve vtedy točili nejaký historický film a preto bola stavba pre verejnosť uzavretá. Keď sme sa nedostali do tejto pevnosti, vynahradili sme si to prehliadkou rímskeho kolosea v meste El Jam. Bolo v pomerne dezolátnom stave a na niektorých miestach v ňom bolo doslova riskantné sa pohybovať."

Len čo motorkári dorazili do Tunisu, zamierili do prístavu Goulet, odkiaľ popoludní odchádzala ich loď. V prístave stretli troch motorkárov z Nemecka, ktorí mali rovnako za sebou dobrodružnú cestu po krajine. Dozvedeli sa od nich, že mali podobnú trasu, no na juhu sa dostali bližšie k lýbijským hraniciam. "Je tam tzv. zakázaná oblasť, do ktorej treba kvôli vstupu špeciálne povolenie. My sme ho nemali a podľa toho, čo sme sa od Nemcov dozvedeli, im bolo nanič. Nikto ich nikde nekontroloval, iba raz nad nimi chvíľu krúžila vojenská helikoptéra. Nepodarilo sa im však zistiť, či bola tuniská, alebo lýbijská. Nemci však pripustili, že sa deň pred tým, keď trochu zablúdili, mohli dostať až na územie Lýbie."

Plavba loďou späť domov bola pomerne náročná. Postarala sa o to búrka, ktorá s trajetom hádzala hore dolu. Hoci mali naši jazdci obavy, aby im v podpalubí nepopadali motorky, napokon to vlnobitie vydržali všetky. Na rozdiel od dvoch z ich piatich majiteľov, ktorých poriadne potrápila "morská nemoc"...

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.