Len čo ho k životu prebrala injekcia, chystal sa opäť sadnúť na motorku

Už v piatich mal prvú motorku, v desiatich začal jazdiť juniorské majstrovstvá Slovenska v motokrose, keď mal trinásť, presedlal na country cross a enduro, v pätnástich bol vraj najmladším súťažným jazdcom v histórii populárnej šesťdňovej motocyklovej súťaže (ISDE), a od osemnástich je členom druhého najlepšieho tímu sveta, talianskeho UFO Corse Yamaha.

V polovici novembra sa v okolí novozélandského Lake Taupo, jednej z najkrajších výletných destinácií našej planéty, uskutočnil 81. ročník Medzinárodnej motocyklovej šesťdňovej súťaže a devätnásťročný Košičan Róbert Kapajčík prispel svojím výkonom v kategórii E1 (štvortakty od 125 do 250cc) k vynikajúcemu 8. miestu slovenského trophy tímu. Ten, v zostave Radek Matoška, Ivan Jakeš, Zlatko Novosád, Štefan Svitko, Juraj Dozsa a Róbert Kapajčík, išiel k protinožcom obhajovať historické šieste miesto z vlaňajška. Posun o dve priečky nižšie z Považskej Bystrice však neznamená žiaden prepadák, naopak, Slovensko potvrdilo (v konkurencii 22 tímov), že momentálne patrí, aj napriek obmedzeným finančným možnostiam, do užšej svetovej špičky v elitnej súťaži družstiev. A talentovaný košický "tereňák", pri premiére medzi seniormi, celkovým 21. miestom vo svojej triede (medzi 207 jazdcami) dokázal, že manažér tímu UFO Corse Yamaha mal dobrý nos, keď mu vlani, pár dní po šesťdňovej na Považí, podstrčil na podpis dvojročnú profi zmluvu...

Ale začnime tam, kde sa začala rodiť Robova nádejná kariéra, na antukovej dráhe školského ihriska na ťahanovskom sídlisku. "Mal som iba päť rokov, keď mi otec kúpil motorku, bola bezkvaltová a volala sa Malaguti. Robil som na nej kolečká po atletickej dráhe. Vždy, keď som spadol, otec musel pribehnúť, motorku zdvihnúť a nakopnúť, ja som sa na nej iba vozil. Ale pred deťmi som bol veľký frajer, stále sa tam zbehlo dosť ľudí, ktorí moju motorku obdivovali."

Otec Peter, tiež známe meno z enduráckych kruhov, nemusel syna vôbec presviedčať, aby sa pobral v jeho šľapajách. "A vrážal kvôli tomu do mňa všetky peniaze. Asi od ôsmich rokov, keď som mal prvú Yamahu, osemdesiatpäťku, ma jazdenie na terénnych motocykloch začalo vážne baviť, od desiatich som už pretekal súťažne. Najskôr za Tomi Centrum, potom za otcov SC Enduro."

Vždy ho lákala jazda v prírode, zdolávať terénne prekážky sa mu zdalo zaujímavejšie ako krúžiť po nejakom okruhu na cestných motocykloch. Aj kvôli väčšiemu riziku, ktoré v teréne zažíval. "V lese riskujete oveľa viac ako na ceste. Tam sa pád skončí šmykom, kolízii sa dá vyhnúť, no v lese sa vám strom neuhne, tam sú tie pády krkolomnejšie. Ale je to väčšia zábava. Baví ma aj supermoto, čo je klasická krosová motorka s veľkými gumami. Ale je to príliš drahé, desaťtisícovú pneumatiku zošúchate za jeden tréning..."

Juniorov preháňal už v desiatich

Zručnosť nadobudol na motokrosovej trati na Zelenom dvore, najskôr na talianskom stroji TM, potom na japonskej Yamahe, či rakúskom KTM. "S motorkou TM som absolvoval svoje prvé preteky, v seriáli majstrovstiev Slovenska do osemnásť rokov, ako desaťročný. Pamätám sa, že som prišiel do cieľa na 27. mieste." Ale medzi 17-18-ročnými borcami pôsobilo desaťročné chlapča ako malý motokrosový zázrak. "No mal som aj rovesníka, s Martinom Kohútom z Čadce sme sa potom často striedali na popredných priečkach, od prvého po tretie miesto. Jazdil som motokrosy, ale viac sa mi páčilo enduro a country cross. V dvanástich som išiel svoje prvé majstrovstvá republiky a od štrnástich jazdím country cross pravidelne."

Na KTM 125-ke vybojoval vo svojich začiatkoch dva juniorské tituly majstra republiky po sebe, a potom sa striedali víťazstvá v kategórii juniorov i dospelých, dovedna ich má zatiaľ šesť. Aj do enduráckych majstrovstiev Európy vletel Robo ako vietor, medzi juniormi skončil štvrtý i druhý, no za najcennejší úspech považuje konečné 8. miesto v triede E1 na šesťdňovej v Považskej Bystrici či tretie miesto v súťaži svetového šampionátu vo švédskom Östersunde. Nebyť zranenia po nešťastnom páde, pre ktoré vynechal dve posledné podujatia tohtoročného seriálu majstrovstiev sveta v Kremnici a francúzskom Boussacu, mohlo z toho byť aj miesto v prvej desiatke celého šampionátu. "V auguste, dva týždne pred súťažou v Kremnici, som si otestoval tamojšiu trať, ale tak nešťastne, že po páde mi vyskočilo rameno. Teraz ním neviem ani poriadne hýbať. Zaujímavé je, keď jazdím, tak ma nebolí, ale keď spím, bolesť je brutálna. Chystám sa už na operáciu."

Nebude prvá, lebo motokrosový jazdec je zvyknutý často skúšať tvrdosť zemského povrchu, krvavých šrámov a odrenín, ba aj polámaných kostí býva počas kariéry neúrekom. "Jeden z tých vážnejších pádov sa mi prihodil na endure v Beluských Slatinách. Po prvom dni som viedol a druhý deň už len stačilo prísť do cieľa aby som vyhral aj celkovo. Už mi tam nechýbalo veľa, keď som cez motorku preletel a zostal ležať. Tak mi bolo zle, že som sa nevládal ani postaviť. Ešteže pribehol ku mne nejaký dedo a dal sa mi napiť, no ani neviem, ako som tých posledných desať kilometrov prešiel. Trikrát som bol aj v bezvedomí. Napríklad v talianskom Crote, kde som spadol na hlavu a prebral som sa až po pol hodine, v depe pri našom aute. Ale najbrutálnejší pád som mal v Čuňove, kde ma vykopla motorka a opäť som spadol na hlavu. Mal som zlomený nos, aj potrhané šľachy v kolene, a ešte kým ma celého bandážovali a nafukovali, bol som v bezvedomí. Prebrala ma až injekcia, ktorú mi pichali do päty, keď chceli zistiť či nie som ochrnutý. Bol som celý modrý, ale len čo som precitol, tak vravím lekárom - idem jazdiť. V bratislavskej nemocnici som mal ležať ešte štyri dni, ale mamu som prinútil, aby podpísala papier, že ma odtiaľ berie na vlastné riziko. To viete, že sa o mňa stále bojí, ale už si zvykla, s otcom si toho užila tiež dosť."

Robo mal vraj už polámané a operované všeličo, ale k dvom dlhým jazvám na oboch predlaktiach prišiel nedávno z iného dôvodu. "Hrozne ma pri jazdení boleli ruky, lebo v tých miestach sú najviac namáhané. Bol som na operácii v Belgicku, kde mi lekár narezal obal nad svalom v predlaktiach, aby sa ten sval mohol zväčšovať. Tá bolesť vraj vyvierala z toho, že namáhaný sval nemal kde rásť."

Tlačil aj z kopca

Čo znamená pre tenistu Wimbledon, pre jazdca formule 1 Veľká cena Monaka, či pre futbalistu majstrovstvá sveta, to je pre každého terénneho motorkára šesťdňová. Krst na nej prežil Róbert Kapajčík v roku 2002 v Jablonci nad Nisou, ako pätnásťročný člen klubového tímu. "Viceprezident Slovenskej motocyklovej federácie Peter Lazar mi povedal, že som bol najmladším jazdcom, aký sa kedy postavil na štart šesťdňovej." Odvtedy na sviatku endurákov nechýbal ani raz. Iba v Brazílii, na ktorú naša federácia pred dvoma rokmi nenaškrabala dosť peniažkov. Vlani v Považskej Bystrici išiel tak, že padol do oka aj manažérom chýrnych svetových tímov. "Sedel som už v karavane a dával dole ortézy, keď sa tam objavili dvaja ľudia, jeden s takým obrovským foťákom. Predstavili sa z akého sú tímu, pýtali sa koľko mám rokov a chceli odo mňa telefónne číslo, že mi čoskoro zavolajú. Hneď som, celý natešený, povedal otcovi kto má o mňa záujem..."

S Talianmi už mal Robo nejakú skúsenosť, keď pred štyrmi rokmi krátko pôsobil v tíme Honda AM z Piacenzy, ale UFO Corse Yamaha bola predsa len trochu iná káva, veď po Farioli je to druhý najlepší endurácky tím sveta. "Jeho šéfom je majiteľ firmy UFO, ktorá vyrába oblečenie na motorky, plasty či iné doplnky. Fabrika je asi taká veľká ako naše železiarne a nachádza sa v Pise, asi osemdesiat kilometrov odtiaľ sídli náš tím, v mestečku Sarzana, pri La Spezii. Je tam perfektne, lebo je to pri mori."

Robovými "spoluhráčmi" v "ufáckom" tíme boli v tejto sezóne ďalší šiesti poprední svetoví jazdci - o tri roky starší Poliak Michal Szuster, s ktorým je najväčší kamarát, Francúz Johnny Aubert, Austrálčan Stefan Meriman, Španiel Arnau Villanova a dvaja domáci borci Maurizio Micheluz a Fabrizio Dini. "S Michalom som si zajazdil aj na jeho tristokoňovom golfíku, tie šialené tunningy ma teraz veľmi zaujímajú, musím si na také autíčko začať sporiť. Dobre si však rozumiem i s ďalšími chlapcami, aj z iných tímov. Odkedy s nimi chodím po pretekoch, poznám vlastne každého z tých tristo jazdcov. Ani si nemusí dať dole prilbu a okuliare, vždy viem kto sa po nimi skrýva. Viem to podľa výzoru i štýlu jazdy, keď som bol mladší, veľa informácií o nich som mal aj z internetu."

A mnohému sa i priučil. "V endure je pre mňa vzorom napríklad Fín Salminen, v motokrose Ricky Carmichael, vo freestyle zas Travis Pastrana, z každého sa dá niečo získať." Aj využiť. Trebárs na superkrose, ktorý je pre Roba obľúbenou kratochvíľou, keď to nabitá sezóna dovolí. "V Novej Polhore, odkiaľ pochádza otec, sme na dedovom pozemku vybudovali superkrosovú trať. Je dokonca väčšia ako štadióny, na ktorých sa preteky v superkrose konajú. Ešte to chce nejaké úpravy, zákruty necháme, trochu pomeníme skoky, aby boli ešte náročnejšie. Už sme tam robili aj nejaké preteky Cassovia Cupu, tzv. gulášové preteky. Sám som prekvapený, koľko jazdcov sa tam zíde, mnohých z nich som nikdy ani nevidel. Vždy však musím prísť aj s plnou taškou suvenírov, lebo deti pýtajú šiltovku, dres, nálepky či kalendár. V Polhore je motokros asi populárnejší ako futbal. Vstupné je však len symbolické, aby bolo na ten guláš. Pre mňa je to vynikajúci tréning."

Aj na tie talianske kamene, ktoré nemá príliš v láske, ale na Apeninskom polostrove sa mu často pod kolesá pripletú. "Kamenisté terény naozaj nemám rád, ale v Taliansku si ich užijem až-až. Preto sa v tom chcem zlepšiť, jazdiť po kameňoch rýchlejšie. Mojím povrchom je skôr piesočnatá trať, ale aj mierne vlhká tráva. No musím ešte trochu popracovať aj na fyzičke, lebo keď v lese zaprší, tak treba aj tlačiť. A keď ste na motorke denne osem hodín, nie je to sranda. Teraz, na Novom Zélande, som dokonca zažil chvíle, keď som musel tlačiť aj z kopca, po stupačkách, koleso bolo vo vzduchu, toľko tam bolo blata. Asi tam bolo treba jazdiť s dvojtaktom, to je motorka o pätnásť kíl ľahšia. Ale nebola to taktická chyba vedenia tímu, lebo od začiatku sezóny som bol zvyknutý na štvortakty a trvalo by mi mesiac a pol, kým by som sa preorientoval, na dvojtaktoch sa jazdí úplne inak."

Za tím UFO Corse Yamaha odjazdil polovicu z dvojročnej zmluvy a momentálne čaká, či sa naplní aj druhá. "Je vlastne jedno na koľko ste zmluvu podpísali, až v januári sa uvidí, kto bude na súpiske pre novú sezónu, záleží to od manažéra." Robo by rád zostal, ale zmena klubového dresu nemusí znamenať žiadnu tragédiu. "Tam vám totiž aj horší tím môže dať viac peňazí ako ten lepší." A nebolo by vôbec na škodu veci pre slovenský motocyklový šport, keby náš talent našiel živobytie v enduráckej veľmoci aj v budúcej sezóne.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.