Košickí obuvníci a čižmári protestovali proti konkurentom - chovancom polepšovne v Komenského ústave
Winklerovci ročne spracovali kože zo šestnástich tisíc volov
Dnes načrieme do iného súdka s hospodárskou situáciou Košíc v 19. a začiatkom 20. storočia a oboznámime vás aj s inými odvetviami priemyslu, ako boli najviac prosperujúce a ktoré mali v rukách väčší podnikatelia a boli na tú dobu príslušne erudovaní. Aj tak sa nevyhli pohlteniu žralokov rakúskych firiem a spoločností, lebo tieto boli stále na poloremeselníckej úrovni. Dnes to nebudú kľúčové, no predsa dôležité a pre ľudí potrebné odvetvia.
V Košiciach boli remeselnícke odvetvia, pre ktoré bolo výhodné postaviť výrobu na domácich zdrojoch. Bolo to výhodné aj opačne - pre niektorých dodávateľov. K nim patrili napr. továrne na spracovanie kože, ako bola fabrika Jakoba Grossa, aj bratov Winklerovcov. Spracovávali hovädziu kožu na podrážky, topánky, aj jemnejšiu leštenú kožu, teľaciu, jahňaciu a kozľaciu jemnú kožku. Továreň Winklerovcov musela prosperovať podľa údajov o kúpe koží za rok 1846, kedy v nej pracovalo si 50 zamestnancov. Za rok opracovali kože zo 16 tisíc volov na obuv aj iné výrobky a z viac ako 3 tisíc kráv. Objednávky sa im hrnuli aj od mimokošických výrobcov a niekoľkonásobne presahovali kapacitu továrne. Jemné kozľacie kožky od nich odoberal aj výrobca rukavíc v Košiciach Karol Freiberg. Kožené rukavice, najmä dámske boli viac-menej luxusným doplnkom. Rozšírila sa výroba pletených rukavíc, najmä po zániku továrne na súkno Dobročinného ženského spolku a to A. J. Sipossom, obchodníkom s textilom. Kúpil v Levoči od štátu školskú dielňu na pletené výrobky, previezol ju do Košíc a v budove bývalého a zaniknutého cukrovaru na Moldavskej vytvoril pletiarsku prevádzku.
Siposs patril k ľuďom, ktorí sa vedeli nadchnúť pre to, čo robili a uplatniť v tejto činnosti aj iných ľudí. Bol propagátorom súkenníctva a výrobkov z neho na Spiši, kde dosahovali dobrú kvalitu aj úroveň spracovania. Nadchol sa pláteníctvom aj čipkárstvom na východnom Slovensku, najmä v Šariši aj na Spiši, kde bolo domáckym doplnkovým zamestnaním. Podporoval aj finančne domácke dielne ručných prác, v ktorých ženy a dievčatá šili bielizeň a vyšívali ju. V tom čase sa takto pripravovali výbavy pre nevesty. Siposs odoberal tieto výrobky, predával ich a prijímal objednávky. Mali veľký úspech na priemyselnej výstave v Debrecíne v roku 1881, kde ich vystavoval ako firma Siposs a spol.
V Košiciach boli v tom čase aj vzorové pletiarske dielne "Spolku remeselného vzdelávania a šírenia domáckeho remesla" zhodou okolností v budove cukrovaru, kde mal Siposs svoju továreň. V roku 1887 dielne poštátnili a slúžili tkáčskej škole, ktorú neskoršie viedol ako riaditeľ Siposs, keď sa neosvedčil ministerstvom vymenovaný vedúci dielní. Štátna správa školu považovala za neperspektívnu a preto ju zrušila. Siposs dokázal opak, keď odkúpil jej stroje a v svojej továrni umožnil vyučiť sa pletiarskemu remeslu.
Spomenuli sme náhradu pletených rukavíc za kožené. Bola to Sipossova továreň, ktorá ich začala vyrábať popri pančuchách - tiež dámskych, pánskych aj detských - a rukavicami zásobovala armádu. Umožňovali mu to nové pletacie stroje anglickej výroby. Továreň postupne rozširoval a modernizoval tak, že 28 pletacích strojov z roku 1885 doplnil na 40 v r. 1895, zriadil krajčírsku dielňu na bielizeň, najmä pánsku. Továreň mala celkom vyše 130 strojov a 70 robotníkov, výrobná kapacita bola 120 tisíc zlatých za rok. Ocenenia, na priemyselných výstavách boli zároveň odporúčaním pre odberateľov aj v zahraničí.
O bielizeň mali záujem všetci, nie však o vrchné ošatenie. Prejavilo sa to aj na poklese krajčírskych dielní, znížením počtu krajčírov, aj kožušníkov a dokonca aj klobučníkov. Posúďte sami podľa údajov Obchodnej a priemyselnej komory na území, ktoré patrilo do jej košického obvodu: z 896 krajčírov v roku 1873 zostalo 568 v roku 1880, z nich v Košiciach už iba 6, pričom z 300 kožušníkov v celom obvode OPK zostalo 92 a počet klobučníkov sa zo 120 znížil na 84, v Košiciach na dvoch. Ľudia prestali mať záujem aj o haleny. V Košiciach bol už iba jediný halenár a v celom obvode 37 z 93. Na príčine nebola iba menšia kúpna sila v období všeobecnej finančnej krízy, ale aj oveľa lacnejšie importované odevy zahraničného odevného priemyslu. Konfekciu kupovali aj zámožnejšie vrstvy, na druhej strane však vzrástli nároky zákazníkov na krajčírov a s pribúdaním obyvateľov Košíc sa zvýšil aj počet krajčírov.
Lepšia situácia nebola ani v obuvníctve a čižmárskom remesle. Počtom boli najväčším remeselníckym odvetvím v Košiciach v roku 1890 (vtedy bolo 143 obuvníkov a 49 čižmárov) aj v roku 1900 (ich počet sa zvýšil na 148 a 90) a vyrábali obuv aj pre predaj na trhoch mimo Košíc, lebo tie boli predajnými miestami okrem ich dielní, špecializované obchody jestvovali iba ojedinelo. Podobne ako u odevov sa začali na tunajší trh dostávať lacné rakúske výrobky, ktoré kupovali Košičania a vidiek nemal takú spotrebu obuvi, veď čižmy sa šili na niekoľko rokov. Počet obuvníkov a čižmárov v Košiciach sa znižoval, nepochopili dobré východisko z postupujúceho úpadku remesla založením výrobného družstva a tak sa až na niekoľkých stali z obuvníkov opravári - príštipkári.
Títo remeselníci videli konkurentov v chovancoch košickej polepšovne - Komenského ústavu - ktorý bol v areáli terajšej Vysokej školy veterinárneho lekárstva. Popri vyučení sa za záhradníkov, stolárov a iných remeselníkov v roku 1903 pribudla možnosť získať výučný list v obuvníckom remesle. V ústave zriadili aj školskú dielňu na výrobu koženej galantérie. Výrobky ocenili odborníci aj spotrebitelia, prezentovali ich na výstavách a našli si odberateľov priamo v meste. Po tomto úspechu zriadil Zväz na ochranu priemyslu s podporou ministerstva aj mesta dielňu na výrobu kufrov a koženej galantérie. Pre nedostatok financií jej hrozila kríza, ktorú na čas oddialila podpora mesta a dielňa so 60 robotníkmi vyrábala kožené puzdrá na revolvery. V roku 1912 ministerstvo zamietlo žiadosť košického magistrátu o podporu pre túto dielňu, takže krach bol neodvratný a celé zariadenie sa dostalo do Viedne. Obuvníci sa čiastočne vyhli nezamestnanosti dodávkami obuvi pre vojsko a začali bojovať proti konkurencii fušerov, obchodníkov a polepšovni.
V Košiciach bolo veľa schopných učiteliek, chýbali však stredné školy pre dievčatá
Ručné práce na meštianke učili muži
Školstvo v Košiciach v 18. a 19. storočí bolo na dobrej úrovni a jeho rozvoj napredoval so zmenami v organizácii školstva v Uhorsku. Vzrastal počet ľudových škôl a vznikali nižšie i vyššie stredné aj odborné školy nového typu aj zásluhou pedagógov, ktorým záležalo na ich zriadení, aj na rozvoji. Mnohí učitelia boli absolventmi učiteľských ústavov v Košiciach, no nemali možnosť realizovať sa v meste, ale v mimokošických školách, kým sa nevytvorila dostatočná vzdelávacia sieť. Najmä pre dievčatá nebolo dosť možností na vzdelávanie.
Pre chlapcov bol učiteľský ústav, zriadený v r. 1774 ako súčasť ľudového školstva (bol jeden riaditeľ na oboch školách) samostatne fungujúci od r. 1856. Pôsobili na ňom pedagogické osobnosti, ktoré zostavili učebnice aj metodické príručky pre učiteľov.
Bez rozdielu viery
Dievčenský učiteľský ústav bol zriadený až r. 1860 a bol jediným ústavom tohto druhu vo vtedajších župách Horného Uhorska. Pozitívne bolo to, že na ňom študovali dievčatá bez rozdielu náboženstva, kým na chlapčenskom učiteľskom ústave bolo 95 percent katolíkov. V ústave bolo zapísaných v rokoch 1860 - 1896 aj 127 židovských dievčat. Škola bola v správe rím. kat. cirkvi až do roku 1918 a na jej čele stáli muži. Na vzniku ústavu sa podieľal kanonik J. Árassy, v 80. rokoch 19. stor. ho viedol opát - kanonik J. Répaszky, po ňom opát - kanonik A. Dessewffy, prelát - kanonik Š. Leško, ktorý viedol ústav 20 rokov. Po ňom ho prevzala po toľkých rokoch žena. Prvou riaditeľkou sa stala mníška a diplomovaná učiteľka A. Rézlerová. Členkami stáleho profesorského zboru boli tiež mníšky a ostatní pedagógovia boli z chlapčenského učiteľského ústavu, aj z iných stredných škôl, tiež kňazi. Z oboch učiteľských ústavov vychádzali budúci učitelia košických škôl (približne 75 - 80 percent), z ktorých mnohí sa dostali do povedomia odbornej verejnosti svojou publikačnou činnosťou a propagovaním nových vyučovacích metód. Ako príklad z mnohých je členka rádu uršulínok K. Lipcseyová, známa organizačnými schopnosťami na nižších stredných školách pre dievčatá. Založila v Košiciach aj hospodársku dievčenskú školu s cvičnými pozemkami.
Prvá profesorka s doktorátom
Mnohé košické učiteľky získali skúsenosti na vyšších dievčenských školách v Rjeke, kde učili. Medzi nimi aj A. Lakasová, prvá riaditeľka takejto školy, ktorú v Košiciach zakladala. Kým nevznikla, vzdelávanie dievčat na strednej škole bolo problémom. Koncom 19. storočia vznikli súkromné výchovné ústavy sestier Hübnerových, M. Fischerovej aj ďalšie, súkromná dievčenská škola, ktorú založil ako predchodcu meštianky riaditeľ učiteľského ústavu Dölle s manželkou. Meštianka a vyššia dievčenská škola mali dobré meno a meštianka sa stala vyhľadávanou školou. Na vyššej škole vyučovala prvá profesorka s vysokoškolským vzdelaním a doktorátom z filozofie - Priska Halmiová. Je zaujímavé, že externe maturovala na chlapčenskom gymnáziu práve pre absenciu takejto možnosti pre dievčatá v Košiciach. Halmiovci boli známou advokátskou rodinou - otec a traja synovia boli advokáti, štvrtý bol lekár, dcéra Hedviga operná speváčka a Priska študovala v Kluži. Publikovala články o dejinách literatúry. Na školách všetkých stupňov sa vyučoval krasopis a na meštiankach a dievčenských stredných školách ručné práce. V Košiciach boli dvaja učitelia ručných prác - Jozef Nemes a Ján Hamar - známi aj v zahraničí učebnicami aj článkami o význame remesiel a potrebe zamerať školskú výchovu na praktický život. Propagovali a sami uplatňovali švédske metódy vyučovania ručných prác. Nemesovi udelili v Paríži na kongrese o výuke hluchonemých striebornú medailu za jeho fonomimickú metódu vyučovania takto postihnutých. Je autorom šlabikára aj čítanky pre hluchonemých. Obaja boli propagátormi moderných európskych metodík ručných prác pre chlapcov aj dievčatá ľudových i meštianskych škôl. Vyučovali ich do r. 1918.
V školskom roku 1873 - 79 bolo v meste 17 školských tried. Po poštátnení a ich prevzatí do správy mesta v roku 1910 ich bolo 56.
Starodávne mestské novosti
Z dobovej tlače prinášame správy, ktoré boli v tom čase aktuálnymi mestskými novosťami pre košických čitateľov:
Zlatá medaila za víno
Na hospodárskej výstave v Londýne v januári 1897 vystavoval víno veľkoobchodník Alexander Litmann z Košíc, za ktoré mu udelili zlatú medailu s diplomom a fotografiou anglickej kráľovnej, ako aj čestný kríž. A. Litmann mal už zlaté medaily z výstav v Kolíne nad Rýnom, Budapešti a Miškolca.
Protest železiarov
V júli r. 1875 protestovali výrobcovia železa proti konkurenčným panským železiarskym výrobkom, ktorými bol zaplavený trh po otvorení košicko-bohumínskej železnice natoľko, že uhorské železiarske podniky museli na niekoľko dní prerušiť výrobu. Zo schôdze, ktorú zvolali do Košíc, odoslali vláde memorandu, v ktorom ju požiadali o vplývanie na vedenie železníc, aby "svoje železiarsky potreby uspokojovali domácimi a nie dovezenými výrobkami". K zamedzeniu úpadku hornouhorského železiarskeho priemyslu zvolala poradu na november 1875 aj košická Obchodná a priemyselná komora a oficiálne požiadala vládu o riešenie tohto problému.
Pivom nahradia víno
V septembri r. 1891 Viliam Maléter, lekárnik, podnikateľ a jeden z najbohatších občanov Košíc navrhol založiť Pivovarnícku účastinnú spoločnosť s kapitálom 300 tisíc. Bolo to v čase, kedy neúmerne stúpli ceny vína v dôsledku filoxérou zničených vinohradov.
Zasiahla zdravotná polícia
V marci r. 1888 skonfiškovala zdravotná polícia hygienicky nevyhovujúcu sódovú vodu v sódovkárni majiteľa Pollacseka po kontrole mestského lekára E. Vandrascheka. Opakovane zhabala polícia fľaše sódovky vo Frankelovej a Moskovicsovej sódovkárni a udelili im pokutu za nehygienickú výrobu. Skonfiškovala aj mäso mäsiara Nathana Zimmera pre jeho zdravotne závadné uskladnenie. Hlavnou príčinou nevyhovujúcej kvality sódy bol obsah olova, ktorý sa dostal do sódy pri uzatváraní fliaš. Lekárnik František Korláth, ktorý bol aj výrobcom sódy, zaviedol vo svojej novej továrni uzatváranie sifónov uzávermi bez obsahu olova. Vodu používal na výrobu sódy zo studne starej zbrojárne, ktorá hygienicky vyhovovala. V tom čase sa to všeobecne nedalo povedať o košickej pitnej vode.
Drahšie liečenie
Od decembra 1921 zvýšili poplatky za ošetrovanie v nemocnici. Na východnom Slovensku to bolo už druhýkrát, kedy boli vo väčších mestách zvýšené a v menších znížené oproti predchádzajúcim dvom rokom. Najviac platili pacientky v pôrodnici tzv. babskej škole v Košiciach, kde izba prvej triedy denne stála 75, druhej 50 a tretej 25 korún. V štátnej nemocnici platili 70, 45 a 20 korún. Pre porovnanie: v mestskej nemocnici v Bardejove platili 50, 30 a 15 korún denne, vo Veľkej župnej nemocnici v Michalovciach 40, 25 a 8 korún, tak isto v Prešove, iba tretia trieda stála denne 12 korún.
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
