spánok a spôsobujú bezsenné noci. Po svojom boku má však už viac ako tridsať rokov veľkú oporu - manželku, herečku Janu Preissovú. Aj jej podpora dopomohla V. Preissovi, aby sa stal jedným z najznámejších českých hercov. Známa je nielen jeho tvár (hral v Nemocnici na okraji mesta, S čerty nejsou žerty, Panoptikum města pražského, Pan Tau...), ale aj nezameniteľný hlas. Košičania si ho mohli vychutnať v hre Divadla Na Vinohradech, s ktorým otváral Dni českej kultúry.
Košičanom ste sa predstavili v hre Jistě, pane ministře, ktorej predlohou bol rovnomenný seriál. V tom ste dabovali postavu ministra, ktorého ste stvárnili aj na divadelných doskách. Oslovila vás teda ponuka hrať v tomto predstavení okamžite?
- Nie. Nevnímal som to jednoznačne. Nevedel som si totiž celkom predstaviť jej javiskový tvar. Bol to v mnohých ohľadoch risk. Aj v tom, či sa bude divák vôbec chcieť na túto tému pozerať. Ale ako sa ukazuje, politika je nadčasová a všade obľúbená téma.
Ak prijímate ponuku, riskujete rád alebo vsádzate radšej na istotu?
- Som veľmi váhavý a ťažko sa rozhodujem, no rana na istotu je vždy dobrá. A hoci som si myslel, že herec by sa nemal spoliehať na svoje inštinkty, neraz som sa presvedčil, že aký-taký inštinkt mám. Takže po dlhom váhaní sa vždy nejako rozhodnem a sú iba dve možnosti - buď sa totálne spletiem, alebo trafím. Koniec-koncov, tak je to vo všetkom.
Necháte si pri výbere poradiť aj manželkou?
- Samozrejme. Jej inštinkt ma už neraz zachránil.
Obaja s manželkou ste herci, praktickú časť života si však obyčajne odnášajú ženy... Je to odraz aj vašej domácnosti?
- Je to asi ženský údel. Moja manželka bola vždy v pozícii mamy a ženy, ktorá musí zvládnuť omnoho viac ako divadlo, televíziu alebo film. Myslím, že ženy v tejto profesii to majú všeobecne zložitejšie.
Odmietala ponuky aj kvôli rodine?
- Určite áno. Ale brali sme ako skutočnosť to, že jeden sa obetuje viac ako druhý. Snažili sme sa to nejako rozdeľovať, no veľa záleží na povahe. A moja žena nie je extra ctižiadostivá, jej prioritou bola vždy rodina.
Viete si predstaviť, že by ste po svojom boku mali ambicióznu ženu?
- Predstaviť si viem kadečo, ale s určitosťou môžem povedať, že by tie vzťahy dopadli celkom inak. Ja som mal šťastie, že sme sa dopracovali k vzťahu, ktorý je tolerantný. Lebo bez tolerancii sa v tejto profesii existovať nedá.
Dopracovať sa k tolerancii tiež nie je také jednoduché.
- Niekto sa to musí naučiť a niekto to má v povahe. To je prípad mojej ženy, ktorá je vo vzťahu tou, čo na seba berie väčšiu zodpovednosť.
Ako jej to oplácate?
- Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje hodnoty. My sme boli od začiatku postavení do situácie, keď človek musel hájiť svoju existenciu, a to nebolo úplne jednoduché. Nemali sme na ružiach ustlaté, nezdedili sme žiadne majetky, domy. Nemali sme pohodlný život.
A chceli by ste mať na ružiach ustlaté?
- Keď človek dostane všetko naservírované, tak si to neváži. Ale výkupné nášho praktického života nemuselo byť také dlhé. Nemuselo tak dlho trvať, kým sme sa etablovali, vybudovali si svoje miesto pod slnkom.
Keď hovoríte o praktickom živote, máte na mysli aj chvíle, keď ste s manželkou chodili na natáčanie a robili ste pestúnku svojim malým deťom?
- Keď sa natáčal film ´Jak dostat tatínka do polepšovny´, mal náš mladší syn necelé tri mesiace. Takže som tam fungoval ako pestúnka a nosil som ho na kojenie. Máme na to veľa veselých a milých spomienok, ale aj také, keď človeku doslova kvapkalo do topánok. Skrátka, tá praktická stránka života nebola celkom jednoduchá.
A zrejme praskali nervy...
- To viete, že občas áno. Sme iba ľudia a stálo nás to viac síl, ako sme dokázali odhadnúť.
Kto z vás dvoch je schopný ísť sa ako prvý udobriť?
- My nemávame nejaké zásadné konflikty. Sme už vo veku, keď sa vášne a emócie redukovali na súžitie dvoch ľudí, priateľov, ktorí sa majú radi.
Je fajn mať už svoje miesto pod slnkom, renomé, svoje meno?
- Takto sme nikdy nepremýšľali. Nie sme typy, ktoré by si mysleli, že majú nejaké zvláštne renomé. Dôležité je, ako to vníma okolie. Niekedy sa človek o sebe dozvie celkom pekné veci a som milo prekvapený, keď na nás ľudia pozitívne reagujú. Neviem, či je to naša zásluha, alebo zásluha niekoho zhora, ale je to príjemný pocit. No niekedy to môže byť aj naopak.
Stretli ste sa niekedy aj so závisťou?
- Nikdy som po tom nepátral, ale asi vždy existuje niekto, kto sa môže cítiť dotknutý cudzím šťastím. A každému nemusíte byť sympatický.
Závideli ste vy niekedy niečo?
- Ja závidím len pevné nervy, dobrý spánok a to, keď si niekto dokáže vedome odpočinúť. Možno, keby sme s manželkou boli suverénnejší a sebeckejší, tak by sme to dokázali.
Čo vám najčastejšie berie spánok?
- Zodpovednosť a to, že si človek zo všetkého veľa robí. Keby som prišiel do šatne, hodil kabát a šiel do bufetu na pivo, bolo by to iné. Ale ja aj dnes s napätím očakávam, či budú ľudia večer spokojní. Lebo predpokladám, že keď príde pražské divadlo, tak sú ľudia zvedaví. Nemôžem to hodiť za hlavu. Záleží mi na tom, aby diváci mali z toho zážitok. Som tu prvý a možno aj poslednýkrát, tak by ma mrzelo, keby košické publikum na to spomínalo ako na niečo, čo nebolo nič moc a odchádzalo domov sklamané.
Takže pred premiérou, veľkými udalosťami v rodine mávate bezsenné noci?
- Budím sa aj na to, čo ma čaká a neminie.
Čo robíte počas tých bezsenných nocí? Môžete si aspoň čítať?
- To, bohužiaľ, nie som schopný. Dnes už nedokážem dlho čítať. Ale keď sa napríklad ráno o štvrtej zobudím a viem, že mám napísať nejaké listy, tak si sadnem a píšem.
Píšete ešte listy? Žiadne e-maily?
- Samozrejme, že píšem listy. To mám veľmi rád. Mám doma aj mail, ale ten využívam len na praktické veci. Inak rád píšem listy a je mi ľúto, že korešpondencia ako taká zaniká. Lebo keď to človek píše rukou, v nejakom rozpoložení, s tým, že chce niekomu blízkemu dať niečo osobné vedieť, sprostredkovať nejaký pocit, to je nenahraditeľné.
Vraveli ste, že by ste chceli mať suverénnosť. Naozaj vám po toľkých rokoch praxe, po mnohých úspešných tituloch, chýba?
- Kolega Abrhám hovorí, že človek má robiť divadlo iba do určitého veku. Len dovtedy, kým sa ešte na javisku cíti dobre, kým nie je zodpovednosť taká veľká, že vám už na tých doskách nie je najlepšie.
Takže ste teraz ešte menej suverénny ako za mlada?
- Tak sa to nedá povedať. Ale kadečo z toho pocitu pretrváva a s vekom sa ešte prehlbuje, z čoho som nemilo prekvapený. Človek by povedal, že s pribúdajúcimi rokmi nadobudne väčšiu istotu. No ja si z Prahy veziem text celej hry, aby som si ho mohol pred predstavením čítať. Bez toho by som ani nevyliezol na javisko.
Takže mávate stále pochybnosti, či ste dosť dobrý?
- Neustále!
Ako sa s tým dá žiť?
- Ťažko. Človek by povedal, že tá profesia časom so sebou prináša istú ľahkosť, istotu a nezáväznosť. No v šatni pred začiatkom predstavenia je to niečo celkom iné. Ale stále si hovorím - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.
Kde sa viete tak uvoľniť, že sa cítite príjemne a zrelaxovaný?
- Pri fyzickej práci a v prírode. Nedávno som bol v Šumavskom národnom parku. Tam som bol uchvátený a mal som pocit šťastia.
Potrebujete k životu pokoj?
- Jedine pokoj!
Bolo to vždy tak?
- V podstate áno. Som samotár, ktorý si vystačí.
Niečo podobné tvrdí aj vaša žena. Ako môžu spolu fungovať dvaja introverti?
- Veľmi dobre. Lebo introvertnosť neznamená, že iba mlčíte. Navyše, po takmer 40-tich rokoch známosti mám pocit, že už medzi nami funguje nonverbálna komunikácia. Nemusíme všetko obkecať. Fungujeme totiž na jednej vlnovej dĺžke.
Čím vás svojho času očarila vaša žena?
- Všetkým.
Kto bol iniciátorom vášho vzťahu?
- Ani neviem. Hlavne si myslím, že to tak malo byť. Ja by som skoro veril na fatálnosť nášho stretnutia.
Ste fatalista?
- Som. A dosť silný. Myslím, že veci sa stanú tak, ako majú byť. Sú aj fatálne chyby, ktoré sú odniekiaľ riadené a veci, ktoré sa stanú, pretože ste sa o ne nejakým spôsobom pričinili, ale asi tak mali aj byť.
Ktoré facky od života z vás urobili lepšieho človeka?
- Všetky tie fatálne, vážne, ťažké. Tie, za ktoré sa pyká.
Takže ste za ne napokon vďačný?
- Vďačný je silné slovo. Ale keď sa stali, tak vás posunuli niekam, kde ste mali byť dávno predtým. Akoby to urýchlili.
Vraj ste hanblivý...
- Ako sa to vezme, ale svojím spôsobom som. Aj na javisku. To, že si to divák nevšimne, je vecou profesie. Ale som si permanentne neistý. Som si neistý aj v tom, či trafím do bufetu.
Váhate o všetkom?
- O všetkom.
Teda, okrem manželky, nie?
- Samozrejme. Na to váhanie som mal štyridsať rokov...
Ako to myslíte?
- Ja na všetko potrebujem viac času. Som človek na dlhé lakte.
Nikdy ste sa to nepokúšali zmeniť?
- To viete, že by som chcel byť iný, krajší, bystrejší, pohotovejší. Chcel by som, aby aj rozhovor, ktorý robíme, bol suverénnejší.
A nie je?
- Máte ten pocit?
Úprimne povedané, nemám pocit, že by ste boli nerozhodný a ťažko sa vyjadrovali.
- Ale to len preto, že vás, ani seba nechcem zdržiavať.
Takže by ste mali mať aj v živote menej času na rozhodnutia?
- Asi áno. Možno potrebujem byť trochu zatlačený do kúta. Neviem.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Chcem, aby sa dnešné predstavenie podarilo. Potom sa mi uľaví. Teším sa, že budem mať trochu času najesť sa a napiť. Od rána som to nestihol.
Aj sa dobre vyspíte?
- Nevyspím. Som nespavec. Keby som sa čo i len raz vyspal päť hodín v kuse, to by bolo úžasné!
Ak nespíte ani päť hodín denne, nemáte spánkový deficit?
- Mám. Permanentný. Ja sa v priebehu celého dňa iba potácam. V podstate sa potácam celým životom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
