Prvá čs. brigáda prevzala bojové pásmo po sovietskej streleckej divízii. I napriek tomu, že do vianočných sviatkov chýbalo niekoľko dní, medzi vojakmi bola radostná nálada. Na fronte bol relatívny kľud, snehu bolo veľa a nočné mrazy boli tuhé. Pri vchode do podzemných úkrytov bolo vidieť opar. Aby vojakom bolo teplejšie, občas večer po tme si v ukryte aj zakúrili.
Po dvadsiatom decembri sa v úkrytoch objavili smrečky a jedličky. Z hospodárskej správy ako na zavolanie doniesli vianočky a nejaké cukrovinky, ktoré sa navešali na vianočný stromček. Darcami sladkých dobrôt boli gazdiné z oslobodených podduklianskych dedín a od mamičiek a žien z ukrajinskej Volyne. Dôstojníkovi Jozefovi Kulichovi deň pred sviatkami na večeru doniesli kuchári aj dôstojnícky prídavok na päť dní dopredu. Bola do bravčová konzerva, keksy a päť balíčkov cigariet. Všetko sa odložilo na stolík a zodpovednosť za túto dávku mala spojka príslušný vojak. Ten ručil za uchovanie proviantu. Potom dostal rozkaz zohnať zemiaky a pripraviť štedrovečenú večeru. Zemiaky sa ešte dali zadovážiť, ale soli nebolo, lebo sa spotrebovala v poslednú nedeľu. Večera sa mala pripraviť pre vojakov z radov veliteľov družstiev a veliaceho dôstojníka. Spolu ich malo byť päť. Urobila sa zemiaková kaša a do nej sa rozmiešala bravčová konzerva. Zemiakov bolo dosť, ale jedna konzerva pre piatich mužov, to bolo málo a k tomu všetkému chýbala soľ. Keksy zase boli sladké. Po tejto "slávnostnej večeri" sa na improvizovanom stolíku objavili aj cigarety. Dymu v úkryte bolo jedna radosť. Všetci pri tom spomínali na domov na tých, ktorých mali najradšej a nechýbali ani slová do budúcna. Po dvoch hodinách sviatočného posedenia vybral sa veliteľ s veliteľmi družstiev na návštevu vojakov do zákopov. Poprial im k sviatkom, pohovoril s nimi a tiež "odpočúvať" nepriateľa. Keď sa ešte schádzali na večeru počuli smerom od nepriateľa vianočné koledy v nemčine, čo signalizovalo, že sa niečo bude diať. Bol to len zastierací manéver, o čom boli všetci presvedčení. Potom za silného mrazu všetci odišli na svoje stanovištia. Veliteľ sa zapozeral na stranu nepriateľa a pozorne počúval. V diaľke na nemeckej strane zarachotil koňský povoz a bolo počuť nemeckú reč, lebo hlasitosť v tomto mrazivom počasí bola perfektná. Vznikla domnienka, že pre svojich vojakov asi vezú vianočný prídel. Podľa škrípania kolies to znamenalo, že náklad bol ťažký, konštatoval veliteľ s ďalšími vojakmi. Zhodli sa na tom, že na vozoch viezli strelivo, ktorým budú chcieť našich vojakov "obdarovať". A skutočne domnienka bola správna.
Veliteľ sa okamžite rozhodol a telefonicky nadviazal kontakt s mínometníkmi a tí spustili paľbu na pohybujúce sa povozy. Zásahy boli presné, čomu nasvedčovali výbuchy munície, erdžanie koni a výkriky ranených vojakov. Takže vojenský zásobovací oddiel bol zničený.
Za krátky čas po tejto udalosti štáb čs. armádneho zboru nariadil mimoriadnu pohotovosť. Jednotliví velitelia zhodne konštatovali, že nepriateľ ani cez Vianoce nebude kľudný .V blízkosti zákopov našich vojakov umiestnil amplióny, z ktorých bolo počuť nemecké koledy. Velitelia si nevedeli vysvetliť, ako Nemci mohli do takej blízkej vzdialenosti našej obrany dopraviť a postaviť zvukové amplióny. Nadriadení velitelia na túto provokáciu upozorňovali vojakov a nariadili zosilnené pozorovanie. Po desiatej hodine večer už bolo počuť intenzívnu streľbu z pechotných zbraní. V ranných hodinách potom kuchári doniesli správu, že na jednom úseku útočili nemeckí vojaci. V opitom stave a veľa ich padlo. Údajne boli takí opití, že liezli priamo pod samopaly našich vojakov. Po tomto prepade o polnoci na Štedrý večer jednotka dostala telefonickú správu, že naši prieskumníci štábnej ochrany generála Bočka sa v priestore jeho stanovišťa stretli s nemeckým prieskumom. Bola vyhlásená zvýšená pohotovosť a čakalo sa na stretnutie s nepriateľom. K stretnutiu však nedošlo, lebo nepriateľ pravdepodobne zmenil smer a odišiel do zalesneného priestoru.
Ráno 25. decembra 1944 veliteľ J. Kulich kontroloval jednotlivé palebné stanovištia. Pri kontrole zistil, že jedno stanovište je prázdne. Stratu dvoch vojakov nemohol zdôvodniť inak len ako "nezvestní".
Po Vianociach jedného dňa v ranných hodinách sa do jeho úkrytu dostavil náš vojak, ktorý hlásil, že pochádza z prvej roty tretieho práporu a že utiekol z nemeckého zajatia. Vtedy mu prišlo na um, že je to ten "nezvestný", hneď sa ho opýtal ako sa dostal do zajatia a ako sa vyslobodil. Ten mu celý príbeh vyrozprával takto:
"Chceli sme s kamarátom osláviť Vianoce a že i zemiaky namiesto kapra by boli dobré. Tak sme obidvaja opustili stanovište a išli sme do osady v našom obrannom pásme. Vyhľadali sme hospodársky objekt, vošli na dvor a vyhľadali pivnicu. Zostúpili sme do nej a zapálili sviečku. Zbadali sme hromadu pekných zemiakov a tak sme pušky postavili do kúta pivnice a rýchle sme sa dali do naberania zemiakov. Tu naraz vnikli do pivnice nemeckí vojaci a zakričali "HONDE-HOCH" a potom sme museli poputovať na stranu nepriateľa. Dali nás do chlieva a okolo neho sa prechádzal nemecký strážny. Druhý deň ráno som vystúpil na strop, odstránil slamennú krytinu a týmto otvorom zoskočil dole. Pokiaľ sa strážny spamätal, bol som dosť ďaleko a ani "HALT" na mňa nepôsobilo. Kamarátovi sa utiecť nepodarilo".
Potom vojak pozval J. Kulicha, aby sa s nim išiel pozrieť do pivnice, kde zostali pušky. Ten so sebou zobral ďalšieho vojaka a zobrali zbrane. Priestupok vojakovi nemohol odpustiť a preto ho poslal k vyššiemu veliteľovi, aby mu zdôvodnil svoju neprítomnosť. Samozrejme, že sa to neobišlo bez trestu.
Po obranných bojoch na Ondave v januári 1945 sa vojaci čs. armádneho zboru pohli smerom na západ a všetci túžili, aby sa vojnové peklo čo najskôr skončilo. Cesta ku konečnému víťazstvu bola však ešte ďaleko. Pri opúšťaní bojových stanovíšť sa v mysliach našich vojakov vynorili spomienky na bojové operácie v kraji pod Duklou a na posledné frontové Vianoce, ktoré tu prežili. (Spracované z frontového zápisníka).
Autor: Dr. Jozef Rodák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
