Náboj, ktorý mu rozdrvil miechu, nosí v sebe ako trvalú pamiatku

Október, november a december sú pre Jána Sinaia kritickými mesiacmi. Úplne najhorším je pre neho 27. november. Stačí, ak sa niekto len predstaví, že sa volá Milan, takže má 27-meho meniny, a Ján sa rozklepe. Tento dátum mu pripomína novembrový večer roku 1992, Starú Prešovskú cestu a chvíle, ktoré rozhodli, že zvyšok života prežije len v invalidnom vozíku. Má totiž rozdrvenú miechu v oblasti ôsmeho hrudného stavca.

Do osemnástky bol Ján zdravým mladíkom sršiacim elánom a chuťou žiť. Tešil sa, že si po škole našiel prácu ako klampiar a keď sa vyblázni, založí si rodinu a bude spokojným manželom i otcom. Ani v najhoršom sne sa mu nezazdalo, že by sa tieto plány nemuseli vyplniť, a že ako jeho otec prišiel o život nešťastnou náhodou pri zabíjačke, i jemu sa stane zbraň osudnou. Nie vraždiacou, ale tou, čo zmarí všetky krásne plány.

"Išiel som z oslavy strýkových narodenín," spomína na posledné hodiny pred osudnou tragédiou. "Mal som vypité, to je fakt. A bolo mi zle. Každú chvíľu som kdesi zastal a zbavoval sa obsahu žalúdka. I preto som nešiel z Furče autobusom, aby som niekoho alebo niečo nepošpinil." Tak sa dostal ku záhradkárskej lokalite pod Furčou. Kým sa podľa jeho opisu snažil pri zvracaní udržať rovnováhu, všimol si dve postavy. "Zrazu tá menšia, ktorou bol pes, ma napadla. Po útoku došlo medzi mnou a majiteľom psa k výmene názorov. Aj ručnej." Po pár minútach však J. Sinai spor vzdal, a tak, ako mu opilosť dovolila, utekal preč. Odrazu začul výstrely. Už bol dosť ďaleko, podľa súdneho záznamu 38 metrov, keď ho jeden projektil zasiahol. "Sklátil som sa na zem a prišla tma..."

FFFFFFFFFFFFFFFF

Čo bolo potom, J. Sinai nevie. Prebral sa až v nemocnici. Len s odstupom času začal skladať mozaiku ďalších minút, ba vlastne hodín, od osudnej streľby. Do rúk lekárov sa totiž dostal po viac ako dve a pol hodine. "Dovtedy strelec asi čakal, čo so mnou bude. Až keď sa mu zdalo, že už nedýcham, ani pulz sa nedal nahmatať, takže sa asi domnieval, že som vykrvácal, postaral sa o prevoz. Možno dúfal, že žiadne opletačky so streľbou mať nebude, lebo smerodatná bude jeho výpoveď, keďže som mŕtvy. Ja som sa však ako naschvál pri živote udržal. I keď lekári moju totožnosť spočiatku nepoznali. Až o štyri dni sa moje doklady objavili u jedného policajta. Prečo mi ich strelec zobral, keby mal čisté úmysly...?"

V nemocnici bol J. Sinai do februára 1993. Potom sa dostal na mesiac domov a odtiaľ na liečenie do Kováčovej, ktorá je pre mnohých nádejou. Jemu sa ani po polročnom pobyte nepodarilo telo rozhýbať. Poškodená miecha bola a je mŕtva, takže je pripútaný na invalidný vozík. "Telo funguje, no na nohy sa nemôžem ani na sekundu postaviť. Neudržia ma. Náboj mám, ako trvalú pamiatku, stále v sebe. Občas, keď sa otočím alebo urobím hrudníkom nečakaný pohyb, veľmi ma miesto, kde je, začne páliť. No musím vydržať. Lekári povedali, že vybrať ho je zbytočné. Vraj aj s ním sa dá žiť..."

Samozrejme, prípad skončil na súde. "Strelec ma na súde krivo obvinil, že som chcel ukradnúť aviu, čo tam stála," posunul sa J. Sinai o nejaký čas ďalej. "Sú to však reči, pretože na nákladné autá som nemal vodičák. Keby som s opitou hlavou aj chcel nejaké auto potiahnuť, hoci až taký opitý, aby som nevedel čo robím, som nebol, vyberiem si niečo lepšie. Nie práve nepojazdnú aviu, šrot."

J. Sinai doteraz nerozumie, prečo človek, ktorý ide venčiť psa, má so sebou zbraň. Keby to tak robili všetci psíčkári... "Ja to vidím tak, že muž si chcel zastrieľať, keďže zbrojný preukaz získal len nejaký mesiac predtým. Potom sa s ním zrazu muselo niečo stať, zrejme neudržal nervy, a hoci som bol od neho dosť ďaleko, takže som ho ani neohrozoval, ani na neho neútočil, bez akejkoľvek výzvy na mňa začal strieľať."

Keby som mal zdravé nohy...

J. Sinai sa snaží žiť. Ako sa dá. Neuzatvára sa do seba, lebo doma by sa zbláznil. Rád vyhľadáva spoločnosť, aj na diskotéku sa odvozíkuje. Na svoj úkor vie i žartovať. Pravda, len dovtedy, kým nenatrafí na človeka, ktorý mu situáciu závidí. "Narážky počujem najmä, čo sa týka bytu. Je pravda, že ho mám. Hoci je určený invalidom, pre niekoho je i to tŕň v oku. Akí sú závistlivci smiešni. A ako rád by som si s nimi život okamžite vymenil. Nechcel by som nič, trebárs aj holý by som z bytu odišiel, len keby som mal nohy... Som si istý, že veľmi skoro by som sa pozbieral. Aj 24 hodín by som robil, len aby som mohol napĺňať svoje sny..."

Ostáva mu však len vozík. Štát mu naň síce dáva ako príspevok 18-tisíc. No podľa J. Sinaia ten, kto zákony schvaľuje, zrejme nemá veľkú predstavu, ako sa žije ľuďom, čo sú odkázaní len na kolieska... "Vyskúšal si niekto zdravý, aké to je byť v 12 až 18-tisícových ťažkých, nemotorných a neohybných vozíkoch dlhé hodiny a každý deň? Nie," presvedčený je J. Sinai. Inak by neschválil, že práve tieto vozíky sú pre hendikepovaných tými vhodnými. "Jazdiť sa s nimi dá len tak, že ich niekto stále tlačí, pretože im chýba akákoľvek zotrvačnosť. Keď tlačiaceho niet, treba si pomôcť vlastnou silou. Invalid teda musí dať do pohybu vozík s hmotnosťou aj 17 kíl a v ňom ešte vlastné telo. Ja mám ruky silné a predsa som po chvíľke unavený ..."

Nedávno mal J. Sinai možnosť vidieť úžasný invalidný vozík. Ľahučký, skladný. Je síce na ručný pohon, ale perfektný. Pri jeho ovládaní by nemal ruky zodraté, kým by sa niekam premiestnil. Stojí však viac ako 100-tisíc Sk. "Firma, ktorá ho predvádzala, mi núkala, nech sa do neho posadím. Odmietol som. Prečo? Vedel som, že von z neho by ma nedostali, taký bol perfektný..."

Blížiaca sa zima je pre J. Sinaia hrozná. Už teraz vie, že, keď bude priateľka Zuzka v práci, on bude sedieť len doma. Sám sa na starom vozíku neodváži ísť nikam. Ani do obchodu. Zuzka je priateľka, s ktorou býva dva roky. Zoznámili sa náhodou a odvtedy sú spolu. "Klape nám to, aj keď je Janko občas nervák," vraví dievčina. "Najmä keď má zlý deň. Vtedy sa s ním ani veľmi nerozprávam. Páči sa mi však, že slabých chvíľ má stále menej. I keď niekedy sa im nedá vyhnúť. Mať 32 rokov a prakticky žiadnu perspektívu pred sebou, to musí zobrať každého," myslí si Zuzka, ktorá si vie predstaviť ich spoločný život.

V ňom by malo mať miesto i Jánovo športovanie. Začal s ním v roku 1996. Už o rok neskôr bol na Majstrovstvách Slovenska vo vytláčaní činiek ležiac na lavičke prvý, takže domov si doniesol zlatú medailu. Odvtedy sa medailová zbierka rozšírila. Chodí však len na menšie súťaže, maximálne na "majstráky" Slovenska. Problém je v premiestňovaní sa aj v peniazoch. Kto by sponzoroval hendikepovaného? A zaplatiť všetko z vlastného, vrátane proteínov, to sa nedá. Vlani preto so súťažením viacmenej skončil, už sa mu venuje len rekreačne. V bloku majú posilňovňu, takže mu stačí zísť výťahom dolu a je v inom svete.

Zuzka na Janka nedá dopustiť v tom, ako jej pomáha. I umývania riadu sa chytí, aj vysávania. "Úplne najradšej však varí. A dobre. Dokonca jeho mama hovorieva, že polievky ona nespraví také ako Janko. Naozaj nie je taký, že by len sedel v kresle a ostatní, aby ho obskakovali. Čo sa týka obliekania, umývania aj varenia je sebestačný. Mňa v podstate do kuchyne ani nepustí. Tak to máme rozdelené." Zlé je akurát to, že ak ho chytí chuť na zemiakové placky o tretej ráno, vtedy je mu jedno, že robot zobudí všetkých susedov. On musí zemiaky postrúhať. Rád varí aj podľa televízneho vysielania. Viaceré recepty vyskúšal a nič ešte nevyhodil. "Jeden čas som aj uvažoval, že by som sa zamestnal niekde v kuchyni. Skoro som však myšlienku zavrhol, lebo do hrnca musím vidieť, ako sa čo pečie, varí. A kto by kvôli mne tak postavil sporák, aby som sa mohol okolo neho bez problémov pohybovať na vozíku? Nikto."

Okrem varenia a televízora dosť času trávi s kamarátmi na pive. Keď je s nimi, zabúda, čo sa mu stalo a nemusí sa pozerať na vozík. Cíti sa, že je taký ako oni, teda zdravý, bez veľkých problémov. Občas sa však stane, že sa na dno pohárikov dlhšie zapozerá. "Zrejme neviem piť, preto sa mi stane, že sa opijem. Ešteže mám kamarátov, ktorí ma domov dotlačia a Zuzka potom uloží do postele." Často však "do kolien" nepadá, to by sám seba očierňoval viac ako by mal. Občas to však príde. "Depka" je žiaľ, súčasťou jeho života. Najmä, keď sa pozbiera niekoľko nedoplatkových poštových poukážok alebo by sa zišlo čosi do bytu, no niet na to. A ak sa navyše kvôli schodom nevie niekam dostať, prichádzajú otázky: Prečo? Prečo práve on? "Keby som bol zdravý, dnes by som bol určite niekde v zahraničí. Nemal by som ani finančné, ani iné problémy. Bolo by mi jednoducho hej."

Na papieri je milionárom

Na papieri je J. Sinai milionárom. Rozhodnutím Okresného súdu Košice I mal by od človeka, ktorý ho streľbou pripútal na vozík, dostať odškodnenie vyše milión korún. Presnejšie 1 063 335 Sk + trovy konania. Asi 30-tisíc mu síce už vyrovnal, pretože kým si odpykával trest vo väzení, peniaze chodili.

"Akonáhle som podpísal, že súhlasím so skrátením jeho trestu, žiadne ďalšie koruny neprišli. Od 10.6.2002 som nič nedostal. Asi som bol naivný, keď som si myslel, že aspoň pri vyrovnaní bude čestným človekom. Veď ma zničil, v 18 rokoch odpísal z bežného života..." J. Sinai má okrem súdnych rozhodnutí i prípis exekútora, ktorý sa ešte v roku 2000 vymáhaním dlhu zaoberal. Nič sa však nezmenilo, žiadne vyrovnanie doteraz neprišlo. Papiere zrejme veľa znesú ...

J. Sinai považuje za nepochopiteľné, že sa v tomto štáte nevie dovolať pravdy a odškodnenia. "Ako zdôvodnenie, že sa peniaze nedajú vymôcť, stačí smiešny fakt - dotyčný, čo mi peniaze má zaplatiť, je mimo územia Slovenska. V štáte, s ktorým sme kedysi tvorili jednu republiku, sa dnes človek stratí a na jeho podlžnosť sa zabudne. Keby som mal kontakty a peniaze na vymáhanie, som presvedčený, že by som ich už dávno mal. Ale keďže sa volám Sinai a nikto dôležitý za mnou nestojí ..."

"Zuzka je fajn dievča," zmenil radšej J. Sinai tému, pretože by mu nad toľkou nespravodlivosťou zbytočne stúpol adrenalín. "Niekedy som prekvapený, prečo ona, zdravé dievča, žije so mnou. Keď ideme po ulici, vnímam, že ľudia sa za nami otáčajú a nechápav krútia hlavou. Zuzka mi však povedala, že jej môžu byť všetky reči a pohľady ukradnuté. Vzťah nám klape a to je podstatné. Snáď aspoň niečo mi v živote vyjde...," povzdychol si mladý muž. Netají, že sa budúcnosti bojí. Dnes to ešte ako tak ide, ale ani teraz sa bez pomoci druhého nezaobíde. No, keby ostal sám ...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: em

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.