Politická satira ho už neláka nevedel by ju robiť presvedčivo

Herec, zabávač, komik a dramatik Milan Markovič tvrdí, že každý sa má tak, ako si to zariadi a že on sa má v týchto dňoch veľmi dobre... Naposledy sa košickému publiku predstavil pred pár týždňami, keď s Milkou Vášáryovou a Jurajom Kukurom ponúkli divákom hru E. Albeeho Koza alebo Kto je Sylvia? Skôr, než vyšiel na javisko, našiel si v šatni chvíľu na rozhovor.

Na Slovensku netrávi v poslednej dobe veľa času, pretože omnoho viac pracovných príležitostí sa mu dostáva u susedov v Čechách. "Človek by mal ísť tam, kde je o neho záujem. Ja čakám, či sa to u nás trochu skultivuje. Mám dojem, že v Čechách mám zaujímavejšie príležitosti. Do Bratislavy sa však vraciam dosť často a to najmä kvôli tomu, že pár si ma z mne neznámych príčin vybrali ako herca do divadelných hier. Takto sa objavujem nielen v Koze alebo Kto je Sylvia. Režisér Emil Horváth ma obsadil do streštenej detektívky Inšpektor Drake alebo dokonalý zločin v Divadle West. No a občas sa mihnem aj v relácii Sedem s.r.o. Toto sú príležitosti, ktoré ma pravidelne nasmerujú na Slovensko."

Nedávno sa zapojil i do programu Test národa 2006, v ktorom sme si pomerali svoje znalosti s Čechmi... "Keď ma do tohto programu oslovili, povedal som si prečo nie. Ja som to bral ako zábavu na rozdiel od mnohých ostatných, ktorí podobné podujatia berú priveľmi vážne. Veď to má byť na pobavenie diváka, nejde tam o život... Rovnako ako pri súťažiach Miss povedzte mi, čo už je toto za súťaž to sa má iba súťažiť v tom, ktorá má aké dlhé nohy a čo jej kde narástlo? Veď to má byť aj zábavný program pre divákov... Keď som asi dva dni po Teste národa šiel z Prahy, tak na rádiu Frekvence 1 viedli vážny dialóg s náznakom analýzy toho, prečo Česi prehrali a čo teraz s tým, že sme ich porazili. Aj som bol najprv prekvapený tým, ako to ľudia berú, ale potom som si uvedomil, že ma to prekvapuje asi len kvôli tomu, že som asi stále naivný..."

V Teste národa bol M. Markovič i ´za vtipného´. Na otázku moderátorky Adely Banášovej, kde sa nachádza istá púšť, odpovedal, že je mu to jedno... "Kto vie, čo to bolo za púšť, určite nejaká, ktorú objavili deň pred tým... Veď ja sa nechystám na zájazd po svetových púšťach, takže mi je to naozaj jedno. Pár kamarátov mi vravelo počuj, ale ja som mal viac bodov ako ty. Lenže tam sa na to nedalo sústrediť. Vždy sme sa jeden druhého čosi vypytovali - keď sa ma pýtali, či je ovocný cukor fruktóza, tak som povedal, že zrejme to bude narkóza. Potom sa už nedalo sústrediť minimálne na ďalšie dve otázky. Vyrušovali najmä Bača, Bubílková a Verešová. A ja ešte o čosi viac, to je pravda. Takže ja som bol v teste národa skôr narušiteľ, než súťažiaci," prezradil s úsmevom.

Skutočnosť, že sa vďaka Testu národa aspoň na pár hodín znovu dali Česi a Slováci ´dohromady´, sa M. Markovičovi celkom pozdáva. "Snahy o isté spájanie sú fajn, pokiaľ to nie je násilné ´tlačenie na pílu´. Sledovanosť aj keď nemám rád ten pojem tohto programu však ukázala, že ľudia majú radi takýto vzájomný kontakt. Zábavné mi pripadalo aj to, že museli otázky prekladať do oboch jazykov. Myslím, že v tomto smere sme na tom my lepšie, lebo v Čechách už musia slovenské filmy prekladať, zatiaľ čo my češtine rozumieme. Obávam sa, že sa schyľuje k mojej predpovedi a to pri tom nie som dobrý prognostik že o 20 rokov nám už budú Česi rozumieť asi len tak, ako napríklad Poliaci..."

M. Markovič nerozlišuje to, či sa nachádza práve v Bratislave či Prahe a nerieši to, kde sa cíti doma. "Dobre sa cítim všade tam, kde žijú normálni ľudia. Záleží jedine na tom, ako sa k sebe správame, aký máme vzťah k práci, k životu. Nevdojak však porovnávam a zisťujem, v čom majú Slováci navrch a v čom zaostávajú. Napríklad na Slovensku len málokto vie, že na pohyblivých schodoch sa stojí len vpravo, aby sa povedľa vás dalo prechádzať... Nie každý vie, že najprv sa z miestnosti vychádza, ako sa do nej vchádza a že dáme treba pomôcť do kabáta a podobne... Bol by som radšej, keby ľudia boli k sebe viac ohľaduplní a tolerantnejší. To chýba všade na svete keby tomu tak nebolo, tak by neboli vojny. Na druhej strane možno by bola nuda..."

Politická satira ho už neláka

Zrejme najviac sa do pamäte divákov zapísal reláciou Večer Milana Markoviča. "Priznávam, že len pár dňami tu bola seriózna snaha istej produkčnej agentúry znovu ma dostať do čohosi podobného. Aj som chvíľu tomu bol náchylný, ale nakoniec som si povedal dosť bolo. Tieto Večery som robil 11 rokov a aj odhliadnuc od pomerov v televíziách špeciálne v Slovenskej televízii nemám už o takýto program záujem. Viem, že dnes by sa to už muselo robiť inak a aj sa obávam, či sa to už ľuďom neprejedlo... Aj podmienky na to by boli úplne iné, veď s Večermi Milana Markoviča sme začínali v roku 1993!"

Spočiatku to vraj bolo pre divákov veľmi zaujímavé a vraveli si počul si, čo povedal predsedovi vlády? "Vraveli mi ty sa nebojíš, že ťa zavrú? Predsa len, ten systém, v ktorom sme žili 50 rokov, v každom ešte doznieval... Dnes sa však aj politici oťukali - už sa vedia obracať, odpovedajú dokonca rozvitými vetami a každý z nich sa už zjavil vari v každej možnej relácii... Na začiatku to bolo iné vtedy sme sa snažili Slovákom otvoriť oči, aby videli, kde je ktorá svetová strana mám však dojem, že voči očným lekárom sme imúnni..."

Do politickej relácie sa preto už nechce dať presvedčiť. Iné je to s humorom... "V rozhlase i televízii som začínal s humorom. Ten sa bez satiry pokojne zaobíde. Ale satira bez humoru to je len bohapustá kritika... Lenže televízia robí svoje a ľudia si ma preto pamätajú ako rýpala, ktorý sa hrabal v tom nie práve čistom prostredí politiky. Už ma to však prestalo lákať a zrejme by som dnes už nevedel politickú satiru robiť presvedčivo. Asi by som totiž nevedel presvedčivo zahrať, že ma to baví."

Mnohým však v pamäti utkvel nie len ako politický podrypovač, ale aj ako Uhorčík v legendárnom predstavení Radošinského naivného divadla Jááánošííík. "Veď to bolo pred sto rokmi... Ale to len potvrdzuje to, čo vravím, že som vyrastal na humore, ktorý mal ďaleko od politiky. Skôr sa blížil k recesii a bolo to na tú dobu odvážne a nemyslite si, že z toho neboli problémy... Bolo to krásne, lebo v tom čase sme sa hrali na divadlo a na hercov... Ľudia majú radi, keď vidia na javisku niekoho, s kým sa môžu stotožniť. Keď totiž zbadajú majstra Ladislava Chudíka, tak strnú úžasom. Mne sa také čosi nemôže podariť na mne sa ľudia smejú, ale ja som tomu rád. Je to samozrejmé, pretože ma vidia vždy vo veciach, ktoré som si často sám napísal a tam dominuje sebairónia. A vtedy si medzi sebou diváci povedia počúvaj, veď ten je taký istý cvok ako my..."

S vlastnou hrou Markovič za mrežami - sa košickým divákom pripomenul len zhruba pred rokom... Chystá čosi nové? "S Ľudom Ferencom sme sa pustili do ďalšej hry. Už tuším, čo to asi tak bude, ale nemám ani poňatia, kedy to bude... Časové možnosti mám dosť obmedzené, keďže veľa cestujem medzi Prahou a Bratislavou. Nie je to ani tak, že by ma to sústavné presúvanie sa unavovalo skôr ma to znervózňuje... Stránim sa však toho, aby som sa v Prahe ubytoval. Nie sú s tým dobré skúsenosti pozícia Slováka v Čechách je iná, kým je návštevník, zmení sa, keď sa tam usídli. Potom už nie je hosť, ale konkurencia..."

Pomaly ale isto uvažuje aj nad tým, čo so sebou, keď sa mu už prestane chcieť pendlovať medzi Prahou a Bratislavou. "Mne sa už teraz nechce! Keby som nebol viazaný svojim povolaním, tak sa schovám kdesi do Vígľaša alebo do Ľubietovej či na iné miesto s takým krásnym slovenským názvom... Nie som ako moja dcéra, ktorá potrebuje pobehovať po Bostone a New Yorku či Vancouveri, kde teraz žije. Ale veď aj ona raz bude mať svoje roky a príde na to, že najlepšie je vo Vígľaši," povedal s úsmevom.

Ak by sa však aj utiahol kamsi ďaleko od Bratislavy, rozhodne by sa z neho nestal záhradkár... "Ja by som si našiel hneď hromadu iných činností mám veľa kníh, ktoré som zatiaľ neprečítal. Nahral som si veľa filmov a dokumentov, ktoré si chcem pozrieť, no zatiaľ som sa k tomu nedostal. Ale že by som sa hrabal v záhradke? To asi nie. V tomto som ako Petr Janda z Olympicu. Ten mi vravel, ako sa pokúšal pestovať reďkvičky. Vraj mu aj vyrástli a mali pekné zelené listy, no nejako sa mu nechceli zaguľatiť a stále zo zeme ťahal len také chvostíky. Keď zistil, že s reďkovkami sa mu nedarí, naladil gitaru, dal znovu do hromady Olympic a poď ho hrať na koncerty - hehe... Keď raz niekto má talent, tak sa mu neubráni..."

Zaujala ho história

M. Markovič je rád, ak sa môže pustiť do objavovania nových vedomostí. "Je síce pravda, že človek nemôže vedieť všetko, ale môže ku všetkému aspoň ´privoňať´. Viem, že dnes už nie je možné, aby tu boli takí polyhistori ako kedysi, ktorí ovládali všetko. Lebo v tom čase bolo poznania menej. Dnes stredoškolák vie viac, ako kedysi vedel známy ruský polyhistor Lomonosov.... Mňa dokáže veľa vecí chytiť za srdce či inú vnútornosť... Pred mnohými rokmi a to vďaka Vojtechovi Zamarovskému ma však veľmi zaujala história. Pamätám si, že sme s manželku boli na dovolenke v jej rodnej Valaskej Belej. Nikde sme spolu nechodili po výletoch a v ničom som jej nepomohol, lebo ja darebák som celý ten čas čítal knihu Objavenie Tróje. Keby som sa ešte raz narodil, určite by som sa vybral po stopách archeológa Heinricha Schliemanna a vykopal by som ďalšiu Tróju. Aj keby som kvôli tomu mal štyri lopaty so sebou vláčiť..."

Hľadanie ďalšej Tróje však M. Markoviča v najbližšej dobe určite nečaká. Teší sa však na všetko, čo na neho v budúcnosti striehne. "Baví ma práca v pražskom rozhlase, píšem i do českých novín a teraz sa navyše profiluje istá televízna relácia, v ktorej by som sa mal objaviť. Nechcem však o tom veľa hovoriť nerád by som totiž čitateľov kŕmil čímsi, čo ešte nie je uvarené," dodal na záver.

Dátum narodenia: 14. júl 1943

Znamenie: Rak

Miesto narodenia: Bratislava

Rodinný stav: ženatý, dve deti

Relax: história

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: V PONDELOK 11. 12.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.